Pochopiteľne to vyvolalo veľké pobúrenie, no keď sa ministerky spravodlivosti Beatrice Ask v rozhlasovom rozhovore opýtali, či ju táto situácia neznepokojuje, odbila ich s tým, že to, čo ľudia pokladajú za rasové profilovanie je len otázka „osobnej skúsenosti" a naznačila, že túto záležitosť nemieni ďalej riešiť.
Spisovateľ Jonas Hassen Khemiri na to zareagoval otvoreným listom, ktorý štokholmské noviny Dagens Nyheter uverejnili 13.3.2013. List v priebehu jedného dňa prekonal rekord najčítanejšieho článku týchto novín v sociálnych médiách. V článku, ktorý o tom neskôr vyšiel v Dagens Nyheter sa píše, že list toľkokrát zdieľali na Twitteri , že sa musel dostať ku každému Švédovi, ktorý používa Twitter. Dnes je to najzdieľanejší text švédskych dejín.
—Rachel Willson-Broyles (prekladateľka zo švédštiny do angličtiny)
Milá Beatrice Ask,
My dvaja sa od seba v mnohom líšime. Vy ste sa narodili v polovici päťdesiatych rokov; ja som sa narodil koncom sedemdesiatych. Ste žena; ja som muž. Ste politička; ja som spisovateľ. Sú však aj veci, ktoré máme spoločné. Obaja sme študovali (a nedoštudovali) medzinárodnú ekonomiku. Nosíme takmer rovnaký účes (hoci farbu vlasov máme rozličnú).
Obaja sme tiež plnoprávnymi občanmi tejto krajiny, obaja sme sa tu narodili a zdieľame ten istý jazyk, zástavu, dejiny, infraštruktúru. V očiach zákona sme si rovní.
Preto ma prekvapilo, že keď sa Vás minulý štvrtok v rozhlasovom programe P1 Morgon opýtali, či Vás ako ministerku spravodlivosti neznepokojuje, že ľudia (občania, daňoví poplatníci, voliči) sa sťažujú, že ich zastavili policajti a legitimovali ich len pre ich (tmavší, tmavovlasý a nie blond) výzor, odpovedali ste:
„K otázke, ‚prečo ma legitimovali' sa samozrejme každý môže postaviť inak, ide o osobný zážitok. Napríklad ľudia, ktorí boli v minulosti trestaní majú pocit, že ich neustále legitimujú, hoci na voľným okom sa nedá zistiť, či spáchali zločin [...] Na to, aby sme mohli posúdiť, či polícia dodržiava zákony a pravidlá, musíme vnímať celý kontext."
Zaujímavá voľba slov: „v minulosti trestaní". Pretože sa to týka nás všetkých. Všetkých z nás, ktorí sme vinní, pokiaľ nedokážeme opak. Kedy sa osobný zážitok stane štruktúrou rasizmu? Kedy sa stane diskrimináciou, utláčaním, násilím? A ako možno pri vnímaní „celého kontextu" nebrať do úvahy osobné skúsenosti takého množstva občanov?
Chcem Vás poprosiť o veľmi jednoduchú vec, Beatrice Ask. Chcem Vám navrhnúť, aby sme si vymenili kožu a skúsenosti. Nebojte sa. Skúsme to. Nikdy ste sa nebránili mierne vyšinutým nápadom (dodnes si pamätám Váš návrh, aby každému, kto kupuje sex, posielali pokarhanie v bledofialovej obálke.) Na dvadsaťštyri hodín si vymeňme telá. Najprv do Vás vtelím ja, aby som si vedel predstaviť, aký je to pocit byť političkou v patriarchálnom svete politiky. A potom si Vy môžete požičať moju kožu, aby ste pochopili, že keď idete po ulici, veziete sa v metre alebo sa prechádzate po nákupnom stredisku a uvidíte tam stáť policajtov, ktorí majú na svojej strane Zákon a ten ich oprávňuje pristúpiť k Vám a požiadať Vás, aby ste dokázali svoju nevinu, že to vo Vás musí vyvolať spomienky. Na iné formy týrania, na iné uniformy, na iné pohľady. A nemusíme sa pri tom vôbec vracať do čias 2. Svetovej vojny či do Južnej Afriky 80-tych rokov. Vystačíme si so švédskymi dejinami, s niekoľkými náhodnými zážitkami, ktoré si naše spoločné telo odrazu pripomenie.
Máme šesť rokov a pristávame na letisku Arlanda v našej spoločnej vlasti. Blížime sa s otcom k colnici. Otcovi sa potia ruky, odŕha, upravuje si vlasy a leští si topánky na kolenách. Dva razy skontroluje, či má švédsky pas v správnom vrecku saka. Nikoho z ľudí s ružovou pokožkou nezastavia. Ale nášho otca zastavia. A tak sa zamyslíme. Možno je to len náhoda. Potom máme desať rokov a vidíme, ako sa táto scéna zopakuje. Možno je to jeho prízvuk. Potom máme dvanásť a zas zažijeme tú istú scénu. Možno to bolo kvôli jeho deravej taške s pokazeným zipsom. Potom máme štrnásť, šestnásť, osemnásť.
Sme sedemroční, chodíme do prvej triedy a otec má už v tom čase strach, že jeho deti po ňom zdedia status outsidera a tak nám robí úvodnú prednášku o spoločnosti. Hovorí: „Ten, kto vyzerá tak ako my, musí byť tisíckrát lepší ako všetci ostatní, ak nechce, aby ho odmietli."
"Prečo?"
"Pretože všetci sú rasisti."
"Aj ty si rasista?"
"Všetci okrem mňa."
Pretože presne takto rasizmus funguje. Nikdy nie je súčasťou našej viny, našich dejín, našej DNA. Vždy je niekde inde, nikdy nie je tu, vo mne, v nás.
Máme osem rokov a pozeráme akčné filmy, v ktorých muži tmavej pleti znásilňujú, preklínajú hrdelnými hlasmi, bijú svoje ženy, unášajú ich deti, manipulujú, klamú, kradnú a týrajú. Máme šestnásť, devätnásť, dvadsať, dvadsaťtri a vidíme ako sa na plátne stále do omrzenia vyskytujú tie isté jednorozmerné postavy.
Máme deväť rokov a rozhodneme sa stať najusilovnejším bifľošom v triede, najväčším pätolizačom sveta. Všetko ide podľa plánu až dovtedy, kým príde suplovať nový učiteľ a automaticky predpokladá, že sme najväčším výtržníkom v triede.
Máme desať rokov a prvý, hoci nie posledný raz nás naháňajú skinheadi. Naše spoločné telo zazrú z opileckej lavičky na Högalidskyrkan, začnú vrieskať, my utečieme, schováme sa v podchode, v ústach cítime chuť krvi a celou cestou domov nám spoločné srdce tlčie ako králikom.
Máme jedenásť a čítame komiksy, v ktorých sú postavy z Orientu mysticky exotické, nádherne hnedooké a zmyselné (ale aj zradné).
Máme dvanásť a chodíme do Mega Skivakademien počúvať cedéčka a zakaždým, keď tam sme krúžia okolo nás ako žraloky členovia ochranky, hovoria niečo do príručných vysielačiek a chodia nalepení niekoľko metrov za nami. A my sa snažíme správať ako keby nič, z celej sily sa snažíme, aby reč nášho tela bola maximálne nezločinecká. Kráčaj normálne, Beatrice. Dýchaj celkom normálne. Choď k tamtej polici s cedéčkami a načiahni sa po albume Tupaca tak, aby bolo jasné, že ho nechceš ukradnúť. Ale ochrankári nás neprestávajú sledovať a kdesi v hĺbke nášho spoločného tela možno trochu pociťujeme zmes hanby a radosti z toho, že spoznávame štruktúru, ktorá našich otcov lapila do pasti a začíname chápať, prečo to tu naši otcovia nikdy nikam nedotiahli, prečo ich sny zahynuli v mori zamietnutých žiadostí.
Máme trinásť a začíname chodiť do mládežníckeho klubu a počúvame tam historky. Kamarátov starší brat odvrával policajtovi v Norrmalme, v centre Štokholmu, šmarili ho do policajného auta a potom ho s krvavým nosom vyhodili na predmestí Nacka. Bratranec iného kamaráta, ktorého ochrankári zatiahli a zmlátili v kutici na nástupišti metra v Slussene (na stehná mu pri tom naložili telefónne zoznamy, aby mu nespravili modriny). Otcov priateľ N, ktorého chytila policajná hliadka a zaviezla ho na záchytku, lebo nejasne artikuloval a policajti až na druhý deň ráno zbadali, že s ním niečo nie je v poriadku, na pohotovosti mu zistili aneuryzmu a jeho priateľka na pohrebe povedala: „Stačil jeden telefonát, keby mi boli zavolali, bola by som im povedala, že nepije alkohol."
Máme trinásť a pol, naše mesto terorizuje človek s puškou s laserovou muškou a v priebehu siedmich mesiacov zastrelí jedenásť čiernovlasých mužov bez toho, aby polícia zasiahla. A náš spoločný mozog začína uvažovať, že najhoršie sú na tom vždy Moslimi, že na to vždy doplatia ľudia s arabskými menami, ktorí majú najmenšiu moc (a súčasne úplne potlačí spomienku na chvíle, keď boli pri moci iné štruktúry—napríklad keď v škole chalanovi, ktorému všetci hovorili „Žid" cez pútko na opasok džínsov prevliekli zámok a pripútali ho k plotu a všetci sa smiali, keď sa pokúšal vyslobodiť; aj on sa smial, pokúšal sa smiať, aj my sme sa smiali?).
Máme štrnásť, vychádzame z McDonalda na Hornsgatan a legitimujú nás dvaja policajti. Máme pätnásť a sedíme pred obchodom Expert, zastane policajné auto, vystúpia dvaja policajti, legitimujú nás a chcú vedieť, čo máme dnes večer v pláne. Potom napochodujú späť do auta.
A po celý čas vnútorný zápas. Jeden hlas hovorí: do riti, nemajú právo dopredu nás odsudzovať. Nemôžu predsa, do riti, svojimi uniformami zahradiť celé mesto. Nemajú právo vyvolávať v nás pocit neistoty v našich vlastných štvrtiach.
Ten druhý hlas však vraví: Čo ak sme my na vine? Možno sme rozprávali príliš nahlas. Mali sme na sebe mikinu s kapucňou a tenisky. Mali sme priveľké džínsy s podozrivo veľkým množstvom vrecák. Je to naša chyba, že máme vlasy podozrivej farby. Mohli sme si dať tú námahu a mať v pokožke menej melanínu. Naše priezviská zhodou okolností pripomínajú tejto malej krajine, že je súčasťou väčšieho sveta. Sme mladí. Keď vyrastieme, určite bude všetko inak.
A naše spoločné telo rástlo, Beatrice Ask. Prestali sme chodiť do mládežníckeho klubu, miesto mikiny sme si obliekli tmavý kabát, čiapku a šál. Prestali sme hrať basketbal a začali sme študovať ekonomiku na Obchodnom kolégiu v Štokholme. Jedného dňa sme stáli pre štokholmským Centrálnym štadiónom a čosi sme si zapisovali do notesa (napriek tomu, že sme študovali ekonomiku sme totiž tajne snívali o tom, že z nás bude spisovateľ).
Odrazu sa k nám sprava niekto priblížil, bol to statný muž s so slúchadlom. „Tak ako?" Legitimoval nás a potom nám policajným hmatom nadvihol ruky a odviedol nás k antonu, kde sme museli počkať, kým mu potvrdia, že naozaj sme tí, za koho sa vydávame.
Zrejme sme zodpovedali dákemu opisu. Zrejme sme sa na niekoho podobali. Presedeli sme v policajnom aute dvadsať minút. Sami. Ale nie celkom sami. Pretože okolo prešlo aspoň sto ľudí. A pozerali sa na nás pohľadom, ktorý šepkal: „Aha. Zase jeden. Ďalší taký, čo svojim správaním absolútne potvrdzuje naše predsudky."
Škoda, že ste v tom antone nemohli byť so mnou, Beatrice Ask. Ale Vy ste tam neboli. Sedel som tam sám. A díval som sa do očí všetkým okoloidúcim a snažil som sa im ukázať, že nie som vinný, že som len niekde stál a nejako som vyzeral. Ale je ťažké dokazovať nevinu, keď sedíte v antone.
Človek nemôže byť súčasťou komunity, keď tí, čo sú pri moci neustále predpokladajú, že ste Iný.
Po dvadsiatich minútach nás z policajného auta prepustili, bez ospravedlnenia, bez vysvetlenia. Povedali len: „Môžete ísť." A kým sa naše telo, napumpované adrenalínom vzďaľovalo z tohto miesta, v mozgu nám preblesla myšlienka: „Mal by som o tom napísať." Ale naše prsty vedeli, že sa to nestane. Pretože naše skúsenosti, Beatrice Ask, sú nič v porovnaní s tým, čo sa deje iným; naše telo vyrástlo na tejto strane colnice, naša mama je Švédka, naša realita je ako útulná izba plná vankúšov v porovnaní s tým, čo zažívajú ľudia, ktorí skutočne nemajú žiadnu moc, prostriedky ani doklady. Nehrozí nám deportácia. Neriskujeme, že nás zatvoria, ak sa vrátime. A s vedomím, že iní sú na tom oveľa horšie, sme zvolili mlčanie miesto slov, čas plynul až kým po rokoch nezaviedli program REVA, „zákonný a účinný implementačný projekt". Policajti začali prehľadávať nákupné centrá, hliadkovali pred zdravotnými strediskami, kde sa starajú o ľudí bez dokladov, rodiny s deťmi narodenými vo Švédsku vykázali do krajín, kde tieto deti nikdy neboli a švédski občania museli ukazovať pasy, aby dokázali, že sem patria a istá ministerka spravodlivosti vyhlásila, že to nemá nič spoločné s rasovým profilovaním, ale že ide o čisto „osobný zážitok". Takto vyzerá rutina moci. Každodenná prax násilia. Každý len vykonáva svoju prácu. Ochrankári, policajti, colníci, policajti, ľudia.
Na tomto mieste ma prerušíte a poviete, „Ale čo je na tom také nepochopiteľné? Všetci musia dodržiavať zákony." A my odpovieme: „Ale čo keď zákon je protizákonný?"
A Vy poviete: „Je to len otázka priorít, nedisponujeme proste nekonečnými prostriedkami." A my odpovieme, „Ako to, že je vždy dosť peňazí na prenasledovanie tých, čo nemajú prostriedky, ale nikdy ich nie je dosť na obranu tých, čo prostriedky nemajú?"
A Vy poviete, „Ale ako môžeme poskytovať ďalekosiahle sociálne služby a súčasne príjímať všetkých?" A tak prešľapujeme z nohy na nohu a odkašliavame si, pretože, pravdu povediac, na túto otázku nemáme jednoznačnú odpoveď. Vieme však, že človek nikdy nemôže byť ilegálny a že niečo treba spraviť s tým, že uniformy šíria neistotu a Zákon sa obrácia proti vlastným občanom, a teraz už toho asi máte dosť, Beatrice Ask, snažíte sa vyjsť z nášho tela, tak isto ako Vy, čo toto čítate si teraz hovoríte, dosť už, stačilo, je to stále to isté dookola, o čo mu vlastne ide, a máte pravdu, nemá to konca kraja, riešenie neexistuje, núdzový východ neexistuje, všetko sa donekonečna opakuje, pretože štruktúry nezmiznú len preto, že odhlasujeme zrušenie programu REVA; REVA je logickým vyústením neustáleho mierneho utláčania, REVA žije našou neschopnosťou nanovo definovať našu ustálenú predstavu o sebe ako národe, a tak aj dnes večer vo fronte pred barom ľudia s tmavšou pokožkou zomknú rady, aby ich vyhadzovač nezastavil a ľudia budú aj zajtra používať priezviská svojich partnerov, aby ich nevyškrtli z poradovníka na byty a práve v tejto chvíli dáka úplne priemerná Švédka do žiadosti o zamestnanie napísala „NARODENÝ A VYCHOVANÝ VO ŠVÉDSKU", pre istotu veľkými písmenami, pretože vie, čo sa inak stane. Všetci vieme, čo sa inak stane. Ale nikto s tým nič nerobí. Miesto toho sa zaoberáme pátraním po ľuďoch, ktorí dúfali, že u nás nájdu bezpečnosť, ktorú s takou hrdosťou zaručujeme (niektorým) našim občanom. Naschvál píšem „my", pretože my všetci sme súčasťou tohto spoločenského tela, tohto my.
Môžete ísť.
