Jej syn, pomaly už šesťdesiatnik, podišiel bližšie, naklonil sa k nej, počúval a zrazu sa vystrel:
„Hovoríte mi Tivadar? To je zázrak,“ obrátil sa ku mne, „ona si už mesiace nespomenula, ako sa volám!“ Potom veselo žmurkol a rýchlo sa na ňu pozrel: „A prečo mi tykáte?“
Chcel ju zmiasť, lebo pred pár dňami ho na chvíľu pokladala za niekoho celkom cudzieho. Ona sa však popliesť nedala a láskavým tónom ho pokarhala:
„Ale no, no.“
Lenže jej „ale no, no“ neznelo veľmi presvedčivo, zrazu totiž akoby zapochybovala, či sa nemýli, zrazu nevedela, s kým vlastne hovorí, ešte viac sa zhrbila, bola nesmierne malá.
Naivní hovorievali, že Tivadarova matka je šťastná, lebo si vegetuje vo svete bez súvislostí. V jej pohľade sa však zračil skôr len strach z toho, čo sa dialo v danom okamihu, ako v pohľade mačky, keď sa k nej blíži neznámy človek alebo niekto, koho už dlho nevidela.
Keď o niekoľko týždňov umrela, tí, čo tvrdili, že bola vo svojej zmätenosti a nevedomosti šťastná, začali tvrdiť, že skutočne šťastná je až teraz.
O niekoľko rokov som na tej istej stoličke našiel sedieť Tivadara. Tvár mal poznačenú utrpením. Začínal lepšie chápať svoju matku? Podišiel som k nemu a povedal mu:
„Tykaj mi, otec.“
Ale nič si nepamätal, nevedel, prečo to hovorím, nevedel, či je mojím otcom, alebo nie, a ja som netušil, či takýto druh nevedomosti je to pravé šťastie.
Dnes, keď na tej stoličke sedím ja, pochybujem, či sa to všetko vôbec niekedy stalo. Čo vlastne? Slnko mi zohrieva tvár, netvrdím, že to nie je príjemné.
Hľadím k bránke.
