1
Svetlozelený kontinent s ostrým výbežkom,
more, smaragdovo belavé rozhranie:
pohľad z výšky nepatrí bohu,
ale družici.
Kúsok pri pobreží
vo farbe a tvare mliečnej dráhy
ticho sa rozpína
olejová škvrna.
V tom novom kabáte,
hnedom a nepriedušnom
ako pršiplášť,
ukryješ zobák,
úspešne utajíš vtáčiu podstatu,
naposledy vydýchneš
nie ako čajka,
ale ako tapír.
2
Opretý o vlhkú fasádu
s nohou prehodenou cez nohu
a lacnou cigaretou v ruke,
v záplave zelene a potom
v bielo-hnedej tme,
vzbudzuješ dojem,
že sa priatelíš s cicavcami,
vtákmi i mlokmi.
Odtiaľto nevidno, že portréty zvierat
sú z kalendára.
Pod klobúkom nevidno ani ulepené vlasy.
Hustnúce tkanivo pečene sa schová pod kožu,
noc skryje deň,
smiech zase strach
a kalný pohľad
utopíš v myšlienkach čírych ako lieh.
3
Vlastníš. Máš. Zostalo ti.
Ukladáš si
statky tohto sveta do dlane.
Zavrieš ju, znova otvoríš,
je prázdna, otvoríš noviny,
tiež prázdne, rádio
hlási tlakovú níž,
nehody na cestách,
útoky v ďalekých krajinách,
z okna už nevidíš
les, iba tupý
náprotivný dom.
4
Ty si sa nikdy nemal narodiť.
Už vo vnútri si nebol správne.
Vybral si si nevhodné brucho,
nevhodného otca,
chudobnú krajinu.
Driapal si sa von predčasne,
rýpal si do tkaniva, do zápletky,
v ktorej s tebou nepočítali.
Potom si zaváhal. Takmer si nevypadol.
Ťahali ťa kliešťami, tlačili na spánky
tak silno, že odvtedy v nich prežívajú
iba temné sny.
Uviazali ťa matke na chrbát.
Ukázali, ako podriapať,
uhryznúť,
preniknúť pod kožu.
Ukázali smer,
a potom
bez rečí
podrazili nohy.
5
Nemuseli sme sa stretnúť.
Mohli sme naďalej ľpieť na všetkých
životoch, čo pozvoľna rastú navôkol.
Mohli sme sa pokojne predriemať až k smrti.
No my sme rozrušili pletivá,
prekreslili hranice,
posunuli údel, zväčšili parcely,
vysiali nové lány, zbúrali
pomníky, postavili trate,
zahrabali mŕtvych,
a ranených sme liečili tak dlho,
až s nami zostali naveky.
6
Pokazili sme takmer všetko.
Posunuli, vychýlili, rozbili, zodrali,
zapratali, zašpinili –
a teraz plombujeme,
narýchlo spúšť
zalievame betónom.
7
Podaktorí ešte chodia
po uliciach peši.
Spod prehnitých dosiek,
z hlbokých nôr a vlhkých pivníc
ich uhrančivo
sledujú tisícky ligotavých očí.
Ešte stále nestratili nádej
na zovretie, stisnutie,
na akékoľvek lomcovanie,
v ktorom sa potvrdzujú telá
a zachováva rod.
8
Všetky tie deti.
Bežia pomedzi svetlá
a miznú pod bránami.
V kopách suchých listov
sa vyhýbajú pascám. Kľučkujú,
vychádzajú za tmy,
preberú papier po papieri,
obal za obalom,
dofajčia nedopalky,
dopijú vino, vychlípu mlieko, džús,
schúlia sa pod kartóny,
prikryjú vetvami.
Pokojne čakajú,
kým nadíde ich čas.
9
(A potom nehlučne
obsadia opustene skládky,
mláďatá vrhnú
na vyľudnených sídliskách,
bez prekvapenia si budú pozorovať telá,
panciere na hrudi, zdravé lesklé ďasná,
papule plné čírych slín,
ktorými vypália diery do petfliaš
a na kašu zmenia zliatiny.)
10
Nevzdávame sa. Pozorne
skúmame pokožku na tvárach,
mapy ciev, krátery po bunkách,
vnímame trasy rúk, koktanie,
trhliny vo vetách.
Ako si iní merajú tlak a cukor,
meriame hladinu myslenia.
Keď sa k sebe nevládzu primknúť dve ruky,
ostáva ešte priestor medzi slovami.
Vypĺňame ho chápaním
ako iní futrujú vetrovky vatelínom.
11
Lenže koľko ich ešte musí vyjsť do ulíc,
koľkokrát treba zopakovať ten mechanický tanec,
aby sme si všimli, že naše oči,
naše grimasy sú si podobné?
Koľkokrát denne musí teplota poskočiť
o dvadsať stupňov hore a potom späť,
aby sme pochopili, že obliekať sa
podľa počasia už nestačí?
V prúdení vetra, v rýchlych presunoch
oblakov, v náporoch kumulonimbov
vyzbrojených kvapkami ťažkej vody
a zdobených chocholmi z kryštálikov ľadu,
sa nevdojak vraciame k magickému mysleniu.
No hneď po vyrovnaní horizontu sa napne aj povraz
logiky, lineárne, pragmaticky,
bez vedomia iných než osobných dôsledkov.
12
Netreba veľa: dotknúť sa zeme
ako vlastnej pokožky,
dovoliť nervovej sústave
prerásť cez hranice tela,
zapustiť korene,
zostúpiť k ponorným riekam,
nezotrvať v behu,
zastaviť,
odovzdať.
13
Mrzutá pomalosť, lenivosť
maskovaná množstvom
zásadných rozhodnutí,
krokov vpred, vedľa, späť,
skratov i odkladania,
všetko má iba oddialiť čistotu vnímania.
Aspoň chvíľu
pozorne pozerať na skazu,
konečne s jasným vedomím,
že ty nepotrebuješ nás,
nikdy si nie,
iba my teba.
14
Rieky si postupne vyhĺbia nové korytá.
Nad strechami budov sa ešte chvíľu
budú chvieť
pavučiny. Kal vyschne, zapečatí okná.
Pobrežia, čerstvo vystrihnuté
na hraniciach novej krajiny,
najskôr zažiaria. Potom
pestrofarebným sutinám,
črepom a panelom oceán
obrúsi hrany.
Napokon sa objavia
pláže
so sivým alebo hnedastým
pieskom.
15
A čo ty?
Budeš mať telo, aké si pamätám?
Alebo kĺby, články, zložené oči – budeš mať oči?
Budeš vysielať signály alebo používať reč,
kódovať správy a prehrýzať sa
k významu?
Príťažlivosť a iné sily
na mojom povrchu vytvoria
obrazce.
Budeš ich vedieť prečítať?
Ohrozený druh
Mária Ferenčuhová
Listen to sections 1–9 read in the original Slovak by the poet:
Mária Ferenčuhová is, in terms of her publishing history, a wholly twenty-first century poet and this is true of her style, procedures, and subject matter. She writes relatively slowly compared with some of her contemporaries, considering that Slovak poetry collections are fairly slim volumes, much less than one thousand lines in length. Slovak critics have characterised Mária’s work as related to the Anesthetic generation and the Text generation of Nóra Ružičková and Katarína Kucbelová whose neutral tone and use of abstract terms is in contrast to the post-Tender revolutionary passions where an older generation of Slovak poets were able to release work energized by the Beats. Mária’s work resists the pressure emerging from a still potent male-centred critical attitude to women poets that has confined them to a role of writing brief lyrics on intimate themes or nature, or of composing poetry for children. Despite the work of a number of strong, older women poets—like Mila Haugová (b. 1942), Anna Ondrejková (b. 1954), Dana Podracká (b. 1954), and Viera Prokešová (1957–2008)—this expectation of the feminine as opposed to the feminist still poses a barrier to the reception of poetry by women in Slovakia so that poems whose energy and content is directed outside or beyond this patriarchal undercurrent often catch critics off guard.
The poet and critic Ján Gavura has coined the phrase “oko kameramanky” (camerawoman’s eye), referring to her work as a lecturer on film. This is slightly misleading for Anglophone readers for whom Isherwood’s “I am a camera” belongs to another era of realism in writing. Mária is not a realist in that sense at all. Certainly there is an ability to switch visual perspectives in the space of a single poem, to zoom in and out. In “Threatened Species,” the sequence opens with a view from space: “The view from above doesn’t belong to a god / but a satellite”; but by section ten we have a microscopic viewpoint: “we examine the skin on faces, / maps of blood vessels, craters for cells.” There is also a merging of the self with the environment; human beings in Mária’s poems are also animals and not separated from the environment. Often in her poetry the body becomes both exterior and interior landscape, a juxtaposition of macroscopic and microscopic vision akin to the hermetic doctrine of “as above, so below.” I read Mária’s poetry with same excitement that I first read the English Metaphysicals many years ago.
The poet and critic Ján Gavura has coined the phrase “oko kameramanky” (camerawoman’s eye), referring to her work as a lecturer on film. This is slightly misleading for Anglophone readers for whom Isherwood’s “I am a camera” belongs to another era of realism in writing. Mária is not a realist in that sense at all. Certainly there is an ability to switch visual perspectives in the space of a single poem, to zoom in and out. In “Threatened Species,” the sequence opens with a view from space: “The view from above doesn’t belong to a god / but a satellite”; but by section ten we have a microscopic viewpoint: “we examine the skin on faces, / maps of blood vessels, craters for cells.” There is also a merging of the self with the environment; human beings in Mária’s poems are also animals and not separated from the environment. Often in her poetry the body becomes both exterior and interior landscape, a juxtaposition of macroscopic and microscopic vision akin to the hermetic doctrine of “as above, so below.” I read Mária’s poetry with same excitement that I first read the English Metaphysicals many years ago.
Mária Ferenčuhová was born in Bratislava, Slovakia, in 1975. She is a poet, translator, and film theorist. She studied dramaturgy and screenwriting at the Academy of Performing Arts in Bratislava and linguistics at the École des Hautes Études en Sciences Sociales in Paris. She has published four books of poetry: Skryté titulky (Closed Caption, 2003), Princíp neistoty (The Uncertainty Principle, 2008), Ohrozený druh (Threatened Species, 2012), and Imunita (Immunity, 2016). She translates from French and lectures at the Academy of Performing Arts in Bratislava.
James Sutherland-Smith is a poet and translator based in Slovakia. He has published seven collections of poetry, the last of which, The River and the Black Cat, was published by Shearsman Books in 2018. He has translated over a hundred Slovak poets, most of them with his wife Viera. Significant collections include the work of Ivan Laučík, Ján Buzássy, Mila Haugová, Milan Rúfus, and Mária Ferenčuhová.
