Tam, za bielou pustatinou a na okraji zabudnutej krajiny, číha tvoj osud.
Taxikára som mal obrátiť už pár kilometrov za Doneckom, keď som zistil, že do Luhanska nejdeme osvedčenou trasou cez Debaľcevo. Jej jedinou nevýhodou je zbombardovaný most, ktorý treba obchádzať blatistými cestami cez polia a zabudnuté dedinky. Výhodou—pri zničenom Debaľceve je maličký priechod medzi DĽR a LĽR, na ktorom sa vojakom nechce ani len vychádzať zo strážnej búdky. No keď šofér zahundre čosi o zničenom moste a lepšej ceste cez Snižne, len mávnem rukou. Napokon, niet sa čoho báť.Naše auto smeruje z Donecka východnou výpadovkou, okolo Savur Mohyly a ruských hraníc. Je to takzvaný Sektor D, na ktorom sa v lete 2014 rozhodovalo o budúcnosti vojny a cez ktorý zaplavili frontovú líniu vojská riadnej ruskej armády a predurčili tak osud celého konfliktu. Prechádzame malými mestečkami najzaostalejšieho zákutia Donbasu. Podľa slov ukrajinského agenta Meklauda práve odtiaľto pochádzala väčšina improvizovaných jednotiek hybridnej vojny—nájomných zúfalcov, ktorí začali okupáciu Slovianska, Kramatorska a ďalších miest.
Teraz rozumiem, čo mal Meklaud na mysli pod depresívnym regiónom. Okolie pripomína postapokalyptický film. Míňame rozpadávajúce sa sídliská, ošarpané a zahnívajúce budovy škôl, nemocníc a prázdnych, hrdzavejúcich fabrík. Niektoré nesú známky výbuchov, ale je zrejmé, že drvivá väčšina bola v takomto stave už dávno pred vojnou. Na uliciach vidieť najmä seniorov a opilcov; obe skupiny sa neraz prekrývajú. Hlavná cesta spájajúca dve najväčšie mestá Donbasu sa kedykoľvek mení na fliačiky asfaltu v mori blata a výmoľov. Chodníky takmer nevidieť.
Počas prvých dvoch hodín jazdy so šoférom ledva prehovorím. Keď sa ho pýtam, ako sa im tu žije, len výrečne ukáže von oknom. Tu sa nežije, tu sa prežíva. Muž pochádza z Ruska, no jeho žena je Ukrajinka. Utiecť nemajú kam. Zostali im tu dve deti a malý byt.
Prechádzame zúfalo chudobné a zničené Snižne, miestnu malú metropolu, a sme takmer na hraniciach s Luhanskou ľudovou republikou. Za mestom stojí blokpost a vojak so samopalom nám káže vystúpiť z auta i s batožinou. Je mladý, má na sebe starú anglickú uniformu z výpredaja a z jeho vyholenej tváre s opičími rysmi srší agresivita. V hromadnej vojenskej spálni mi robia prehliadku. Môj ruksak postupne odhaľuje osobné veci, potom útočný nôž, nepriestrelnú vestu a bojovú prilbu.
Ani trochu sa im to nepáči. Šimpanz ide zavolať centrálu a druhý vojak mi káže počkať vonku. Ani sa nepohnem.
—Čo je?
—Sám nepôjdem von.
—A to už prečo?
—Bojím sa, že ma okradneš.
Vojak vzdychne, vyjde spolu so mnou a zamkne dvere.
O niekoľko minút vychádza zo strážnice Šimpanz s telefónom. Chvíľu pozorne počúva a uprene na mňa hľadí. Ledva zloží, strhne si z ramena kalašnikov a vykríkne:—On je z Pravého sektora!
Z budovy k nám vybiehajú ďalšie postavy a naťahujú uzávery samopalov.
Prešlo okolo dvadsať minút. Ešte stále je ráno, kľačím na špinavom snehu s rukami za hlavou. Mieria na mňa tri automaty. Nikto z nich nevie, čo so mnou. Šimpanz odchádza, potrebuje sa opäť poradiť s centrálou. Vojaci sa uvoľnia, môžem sa postaviť. Ponúkam ich cigaretami a po stýkrát vysvetľujem, kto som, že mám neutrálny status chránený medzinárodnými dohodami a nepatrím k žiadnej strane konfliktu.
Čo som teda robil s Pravým sektorom, ich úhlavnými nepriateľmi? To isté, čo teraz robím u nich. Sledujem situáciu, zhováram sa s vojakmi i civilmi na oboch stranách frontu a píšem o tom reportáže. Vojak sa zasmeje: ak nie som ich novinár, znamená to, že som proti nim. Menujem mu niekoľkých čelných doneckých politikov, s ktorými som pred pár dňami robil rozhovory. Môžu si to overiť. Vojak zašliapne ohorok. Príde ma vyzdvihnúť niekto z ich jednotky, a ak hovorím pravdu, všetko bude v poriadku.
Aká je to jednotka? Mladík mi odpovie a mňa zamrazí. Na konci roku 2013 rozpútali na majdane krviprelievanie oddiely ukrajinského ministerstva vnútra. Po zvrhnutí prezidenta Janukovyča ich nová vláda rozpustila a ich členovia sú na Ukrajine súdení za násilie voči civilom. Tu, na okupovanom Donbase, sa im, naopak, darí—stali sa hrdinami proruského odboja. Tešia sa nielen úcte, ale aj autonómii voči armáde a polícii.
—My sme Berkut,—hovorí vojak hrdo.
Zo strážnice vychádza môj taxikár. Vyberá telefón a svojej manželke vystrašene oznamuje, že pre problémy bude meškať. Pochopím, že je to posledná príležitosť: môj telefón stratil signál siete Fenix už pred hodinou. Ak teraz neprivolám pomoc, každú chvíľu prídu mäsiari z Berkutu a s najväčšou pravdepodobnosťou ma čaká povestné vypočúvanie v niektorej podzemnej pivnici. Môžem ľahko zmiznúť bez stopy.
Taxikára nenápadne privolávam k sebe. Má zavolať na číslo, z ktorého pre mňa včera objednávali odvoz. Ledva si telefón priloží k uchu, z budovy vychádza Šimpanz. Keď nás uvidí, zareve:
—Ešte si aj volajú posily!
Šoférovi beriem z ruky telefón. Šimpanz je už takmer pri nás.
—Pomôž mi! Sme na blokposte v Snižnom. Pomoc!
Šimpanz sa na mňa zaženie päsťou a vytrhne mi z ruky mobil. Potom ma sotí na zem.
—Fašistická sviňa! Zastrelíme ho rovno tu!
—Kaťa, neblázni. Naši už volali policajtov a o chvíľu sú tu. Pôjdeš sedieť pre hajzľa z Pravého sektora?
Šimpanz ma popchne samopalom smerom k strážnici a nasleduje ho tmavovlasé dievča, ktoré na mňa neprestáva mieriť pištoľou.
—Vieš, čo ste urobili v mojej dedine, ty suka? Pamätáš sa?
Vysloví názov obce, ktorý som v živote nepočul.
Šimpanz ju odstrčí.
Vo vnútri mi robia opäť osobnú prehliadku; prichádzam o mobilný telefón, notebook aj fotoaparát. Berú mi odtlačky prstov, fotografujú ma zo všetkých strán. Potom mám odomknúť svoj mobil a ukázať im fotografie a kontakty. Okrem iného tam mám zábery z neonacistického pochodu vo Varšave z predošlých rokov, o ktorom som takisto písal. Bez ohľadu na to, že je tam vidieť len poľské vlajky a sú označené úplne inými dátumami, vojaci sú presvedčení, že pochádzajú z majdanu. Všetko, čo odteraz nájdu alebo poviem na svoju obranu, bude už len svedčiť proti mne. Chytili ozajstného diverzanta.
Napokon si ku mne sadá Kaťa s perom a papierom.
—Tu máš. Teraz sem pekne prepíšeš mená a telefónne čísla všetkých tvojich kontaktov. Kto má lúštiť vašu skurvenú abecedu? Všetko po tebe skontrolujem. Jedna chyba a máš guľku v hlave.
Píšem a Kaťa na mňa hľadí so zlovestným úsmevom. Nemá viac ako 30 rokov. Jej tvár prezrádza starý mejkap, rannú opicu a jemné fúziky—spomienku na miestnu lacnú antikoncepciu. Mieri na mňa vyslúžilým makarovom. Prst neskladá zo spúšte.
—No, ty sviňa. Už si pochopil? Už sa bojíš? Trasú sa ti ruky?
Pozriem jej do očí bez najmenšieho náznaku odporu.
—Trasú sa mi ruky, lebo mi je zima.
Konečne prichádza polícia a ja si vydýchnem. Neodmysliteľný chaos v ozbrojených zložkách DĽR mi tentoraz, zdá sa, pomohol. Berkut nemal koho poslať, a tak požiadali o pomoc bežných policajtov. Odchádzame v staručkom žiguli, sedím stiesnený vzadu medzi dvoma mlčanlivými uniformami, ktoré zvierajú v rukách skrátené kalašnikovy AKSU-47. Šimpanz nás nasleduje v terénnej lade nive.
Narýchlo rozmýšľam, čo všetko nájdu, keď ma prinútia otvoriť môj počítač, a tuším, že to je jedno, lebo všetko si vyložia ako potvrdenie svojho podozrenia. Pred odchodom mi na strážnici prezreli peňaženku a medzinárodné zdravotné poistenie pre vojnových reportérov považovali za členskú kartu Pravého sektora. Ukrajinskú novinársku akreditáciu do bojovej zóny za preukaz tajnej služby.
Prechádzame bielou pustatinou. Akýkoľvek pokus o útek by bol čistá samovražda.
Je skoré popoludnie. V špinavej, páchnucej cele sedím niekoľko hodín. Napokon pre mňa prichádza mladý policajt a vedie ma k náčelníkovi stanice. V kancelárii sedí starnúci plukovník a Šimpanz. Moja batožina je rozložená na stole. Našli aj ďalšie dôkazy o diverznej činnosti—v balíčku na prežitie mám kompas, ktorý začudovane obracajú v rukách, až kým Šimpanz nevysvetlí, že je to nástroj na určovanie polohy. Našli i malý podozrivý balíček; pred otvorením musím opísať, čo je vo vnútri. Pokiaľ si pamätám, 150 eur, moja posledná záchrana pre prípad, že mi niekto ukradne peňaženku. Dal som si ich tam pred nejakými pätnástimi rokmi, pri jednej z prvých ciest.
Máme ťa! V balíčku bolo len sto eur a jeden dolár. Oklamal som ich o 49 eur a jeden dolár.
Nasleduje červená lekárnička so zopár liekmi a starými obväzmi. Šimpanz tvrdí, že je to bojová prvá pomoc vojsk NATO, akú videl v televízii.
—Pán plukovník, ak dovolíte, do boja sa nenosia červené lekárničky kvôli maskovaniu.
Náčelník so mnou, zdá sa, súhlasí, no vojak neprestáva: vyťahuje moju náplasť na boľavý chrbát (prvá pomoc po priestrele pľúc), dezinfekčný prostriedok na drobné rany, šesť mesiacov po dátume spotreby (prvá pomoc na strelné zranenia) a tabletky proti horúčke (anestetikum po strelnom zranení). Plukovník očividne pochybuje, že som diverzant, ale má strach z príslušníka obávaného Berkutu.
Uplynú ďalšie hodiny v cele, než ma iný policajt zavolá na výsluch do kancelárie ešte špinavšej ako cela, ktorá je plná zhabaných predmetov. Musím opísať celý svoj pobyt v Donecku po najmenšie detaily, vrátane všetkých mien ľudí, s ktorými som sa stretol, až po opis svojho doneckého bytu a farby vchodovej brány. Napokon otvárame môj počítač, policajt však očividne netrpí paranojou ako vojaci z blokpostu. Zbežne si pozrie fotografie a súbory a je spokojný. Vonku zatiaľ počuť akýsi rozruch. Vyšetrovateľ vybehne z kancelárie a zamkne dvere.
Keď sa vráti, vystrašene ma ponúka cigaretou. Vonku vraj stoja vládni frontoví vojaci a žiadajú o moje vydanie. Mám pochopiť, že on i jeho kolegovia sú len policajti z malého mestečka, nechcú žiadne problémy a do politiky sa nemiešajú. Sú tu na riešenie krádeží a domáceho násilia. Nič zlé sa mi tu nestalo, však? Keď prisviedčam, policajtovi sa uľaví, no pod zápisnicou musím podpísať, že príslušníci sa tu ku mne správali vzorovo.
Vyšetrovateľ navrhuje, aby sme chvíľu počkali, kým odíde Šimpanz. Náčelník policajnej stanice sa obáva, že zurvalec z Berkutu sa nezmieri so stratou vzácnej koristi, na mojich záchrancov zavolá vlastné posily a strhne sa tu prestrelka.
Súhlasím. Čakáme ďalších tridsať minút. Potom zazvoní telefón a môžeme ísť.
Keď vychádzam na parkovisko policajnej stanice, všetko začína dávať zmysel. Dvadsať metrov od nás stojí niekoľko áut. Mihajú sa samopaly, vidím Juru, Kaukaz s odisteným kalašnikovom sedí v naštartovanej lade. Pri vchode do budovy sa za betónovou bariérou ukrýva niekoľko vystrašených policajtov a poškuľujú po mojich záchrancoch. Naskakujem do auta a prudko vyrážame preč.
Je už neskoré popoludnie. O ceste do Luhanska nemôže byť ani reči. Vezú ma späť k Donecku smerom na frontové blokposty. Naše auto sa rúti mestami plnou rýchlosťou. Pri cestných blokpostoch ledva spomalíme, Kaukaz hliadke vystrčí cez okno vojenský preukaz a opäť pridáva plyn.
Obaja muži sú napätí a ešte vraj nič nie je vyhraté. Jura mi vysvetľuje, že sme len získali náskok pár hodín. Ak ma nedostanú cez frontovú líniu do bezpečia ešte dnes, nikto nevie, či sa ma Berkut v noci nepokúsi získať späť.
—Ale ja som nič zlé neurobil!
—To je úplne jedno,—odvrkne nervózne Jura. Nad nimi nemá úplnú kontrolu nikto. Jura mi prezrádza, že Berkut overoval moju totožnosť na ministerstve ešte dopoludnia, keď som sedel vo väzení. Úradníci moju verziu potvrdili a prikázali im vypustiť ma, skôr ako vypukne medzinárodný škandál. Veliteľ Berkutu im vraj odvetil, že teraz patrím im, a zložil telefón.
Cestou sa dozvedám, že keď Jura počul ráno v telefóne môj hlas, ovládla ho hrôza. Zalarmoval Kaukaza a zavolali svojmu frontovému veliteľovi, ktorý mu poslal pomoc aj transport. Čakať na oficiálne orgány nebol čas—už keď vyrážali do Snižného, bol presvedčený, že prídu neskoro a buď ma dávno rozstrieľali opití vojaci, alebo mi práve Berkut v nejakej pivnici otvára kolenné kĺby príklepovou vŕtačkou.
Za súmraku dorážame na frontový blokpost neďaleko Horlivky. Vojak v okienku krúti hlavou—po zotmení sa civilný koridor uzatvára a začína sa bombardovanie. Môže sa tak stať, že nestihnem prejsť a na noc zostanem uväznený na území nikoho, priamo uprostred bojov. Jura poslednýkrát použije svoj vojenský preukaz a vojak ma bez ďalších rečí púšťa preč. Na rozlúčku sa s Jurom objímeme; odtiaľto si už musím pomôcť sám.
Po úzkej, rozbitej cestičke som prešiel ledva kilometer alebo dva. Lemujú ju nízke stromy zničené od bombardovania a projektilov. Hneď za nimi sa začínajú mínové polia. Neviem presne, koľko mi ešte zostáva prejsť, ale začína byť jasné, že dnes to už pešo nestihnem. Naspäť sa vrátiť nesmiem, no môžem sa pokúsiť prespať na takzvaných nultých blokpostoch.
Sú to bojové pozície oboch strán priamo na fronte, často vzdialené od seba len pár sto metrov. Obranný význam nemajú prakticky žiadny—ak sa nepriateľ rozhodne zaútočiť, ich osadenstvo umiera ako prvé, stihnú však varovať jednotky za sebou, že sa blíži vlna úderu. Historky o týchto vojakoch som už počul neraz; v takomto prostredí sa dá prežiť len na drogách a alkohole. Ak tam budem chcieť požiadať o útočisko, musím vyhodiť z ruksaku všetko, čo môže vzbudiť ich podozrenie.
Práve sa idem zbaviť svojho výstroja, keď sa v diaľke objavia svetlá. Blíži sa ku mne rozpadávajúce sa žiguli bez nárazníkov a prednej masky. Auto len spomalí a z otvorených dverí vodiča vykukne tvár akéhosi starca.
—Bystro, bystro!
Za jazdy vhodím do kufra batožinu a naskakujem do zadných dverí. Sedia tu traja ľudia, všetci v staršom veku. Vyzerajú rovnako zúbožene ako ich vozidlo. Nikto neprehovorí ani slovo, hoci môj zjav a vyčerpanie určite vyvoláva nejeden otáznik. V napätí prechádzame k nultému blokpostu separatistov. Horlivka patrí v tomto období k najhorúcejším miestam na fronte s neustálym bombardovaním a bojmi. Cestný bunker je poškodený od výbuchov a popraskané betónové kvádre pokrývajú diery po munícii z ťažkých guľometov. Vojaci nás s namierenými zbraňami prepúšťajú ďalej.
Keď o niekoľko sekúnd dorážame k podobnému bunkru s ukrajinskou vlajkou, je po všetkom. Svojim záchrancom ďakujem za pomoc a v rozpakoch ponúkam za odvoz peniaze. V aute je ticho, nikto nereaguje. Zahanbene beriem bankovky späť.
Potom pozbieram posledné zvyšky svojich síl a slušnosti a svaly na tvári prinútim do chabého úsmevu.
—Vy idete odkiaľ?
Otočí sa ku mne stará žena, ktorá doteraz sedela so mnou na zadnom sedadle. Má zničený chrup a tvár bez výrazu.
—My ideme z pekla, synak. Ideme z pekla.
