V januári 1990 idem nočným rýchlikom z Bratislavy do Michaloviec. Nie je až taký dôležitý úmorne dlhý čas jazdy, aj dva dni vo vlaku do Moskvy môžu byť príjemné, týchto päťsto kilometrov však znamená čosi výnimočné. Hlavné mesto žije, pulzuje revolúciou, bradatí muži vo vyťahaných svetroch s odznakom Verejnosti proti násiliu (mnohí z nich sa neskôr stali mojimi priateľmi) robia to najlepšie, čo v tej chvíli dokážu. Nie, teraz mi nejde o večné polemiky a osobné útoky, ktoré hlúpo nivočia a krivia obraz udalostí. Nejde mi o to, či mali komunisti visieť na kandelábroch (samozrejme, nemali), ani o to, či sme sa nemali a nemohli s totalitnou minulosťou vyrovnať oveľa poctivejšie (samozrejme, mali).
Ide mi o iné, o silný pocit a sled obrazov, že tých päťsto kilometrov nočným rýchlikom znamená čosi ako filmové putovanie časom – do minulosti. To všetko v jednej malej krajine. V januári 1990 mám prvýkrát zážitok, ktorý sa mi opakovane vracia; neexistuje jedno Slovensko, ale dve, možno tri, ba dokonca štyri. Obávam sa, že už samotná excentrická poloha hlavného mesta na úplnom juhozápade predurčuje tieto hlboké civilizačné ryhy.
Zakvília brzdy, vlak zarachotí, v rannej tme vystupujem na stanici v Michalovciach. O meste, kde som sa ocitol prvýkrát v živote, som dovtedy vedel iba to, že je tam jediný Tuzex na Slovensku, teda okrem toho bratislavského. Za socializmu to bol exkluzívny obchod, kde ste si za bony (štátom kontrolované obeživo nahrádzajúce valuty, predávali ho aj veksláci) mohli kúpiť tovar, aký v bežných obchodoch nebol. Od instantného pomarančového džúsu a amerických žuvačiek cez džínsy až po auto. Renaultky a fiatky boli za bony, na škodovky a žigulíky, naopak, postačovali koruny. V dnešnej ére nákupných centier už slovo Tuzex neznie ponižujúco, iba absurdne. Pravda, otázka, či ľudia tak veľmi túžili po slobode najmä pre neobmedzené možnosti nakupovania, pričom dnes máme k našej úplnej spokojnosti takýto „tuzex“ v každej dedine, je síce ironická, no presná.
Michalovce boli už vtedy, za socializmu, odľahlou guberniou s bezmála feudálnymi výsadami, aké iba horko-ťažko prináležali aj samotnému centru. Guberniou s takmer nepreniknuteľnou klanovou mentalitou. Tá ostala a prežila v plnej sile až do súčasnosti. Dokazujú to aj neuveriteľné príbehy s podvodnými dotáciami na pozemky, s bitkami na poliach a beztrestnými krádežami pôdy a úrody v podaní ľudí blízkych Smeru, ktoré som tu objavil na jar 2018. Čosi natoľko okaté a drzé by som čakal v deväťdesiatych rokoch na Balkáne, nie však u nás.
V januári 1990 kráčam rannou tmou cez michalovské panelákové sídlisko. Nikde ani náznak toho, že socializmus sa skončil, že zdanlivo nemenný večný režim sa úboho zosypal. Naopak, všade vidím svietiace červené hviezdy a transparenty oslavujúce sedemnásty či koľký zjazd KSČ. Vlak sem išiel z Bratislavy sedem, osem hodín, novej politickej ére sa však cesta strojom času nepodarila ani za sedem týždňov.
Možno som si to iba vsugeroval, ale mám pocit, že zachmúrení ľudia na mňa zazerajú ako na votrelca. To, že nejde iba o môj pocit, som si uvedomil ešte v ten deň, keď do Michaloviec prišli špeciálnym vlakom študenti z Bratislavy. Ich nadšená misia pôsobí trochu komicky, a ešte viac to umocňuje fakt, že je vizuálne zreteľná; každý z nich má na chrbte veľké červeno-modro-biele logo VPN. Posadajú si na palubovku miestnej športovej haly ako kŕdeľ exotického tropického vtáctva, ktorý omylom zosadol v sivej pustatine. A čo miestni? Kto v mene študentov hovorí do mikrofónu? Neviem, okamžite na to zabúdam, nie je to pre mňa také dôležité ako prítomnosť nebojácnych vierozvestcov slobody.
O týždeň sa ocitnem v Šemetkovciach, malej zapadnutej dedinke na ďalekom severovýchode. Pár desiatok duší. Deň predtým tam ktosi z drevenej cerkvi (neskôr tieto chrámy zapísali na zoznam UNESCO) ukradol vzácne ikony. Zrejme skončili u priekupníkov na Západe.
„Čo sa tu u vás deje? Nebude nejaká svadba alebo pohreb?“ pýtam sa starostu. Sedí pod veľkým znakom ČSSR s päťcípou červenou hviezdou. Klasika. Vzápätí, ako otázku vyslovím, si uvedomujem, že je nehorázna. Už je však neskoro, vrátiť vyrieknuté slová sa nedá. Starostu však otázka nevyvedie z miery.
„Svadbu sme tu nemali už najmenej desať rokov, no ak počkáte, bude asi pohreb.“
Tak sa aj stalo. O dva dni je v Šemetkovciach pohreb. Naživo počujem krásne spevy východnej liturgie. Smútočný sprievod sa pomalým krokom brodí snehom k vykradnutému chrámu. Miestni ma potichu upozorňujú, že pán na jeho čele s baranicou na hlave, v hrubom čiernom kabáte, čo má najmohutnejší hlas a budí rešpekt celého okolia, je predseda miestnej organizácie KSČ.
[... ]
Marka spoznávam najprv virtuálne. Vždy ma príjemne prekvapí, keď sa ľudia pri hádkach na internete podpíšu svojím menom. To nečakám. V diskusiách pod článkami sa podpisoval celým menom, za ktoré pridával poznámku „SZČO Michalovce“. Priznám sa, to ma zaujalo viac ako obsah jeho príspevkov. Skutočný človek, nie nick! Marek diskutuje na webe tvrdo, občas možno trošku naivne, no korektne. Ľudsky nás novinárov nezhadzoval. To mi tiež pripadá nezvyčajné.
„Som na barikáde v prvej línii, vedľa mňa je len OĽaNO a SaS. Žiaden Šimečka, žiaden Gál, žiaden Bán o mňa, živnostníka z východu, nemá záujem,“ posťažoval sa raz. Zavolal som mu, že sa mýli a že za ním prídem. Prekvapilo ho to.
Aká barikáda? To je otázka, ktorú mu uprostred horúceho leta 2016 prichádzam položiť osobne. Spoznávam úprimne rozčerteného mladého muža. Vysoký, plný nespútanej energie. Marek odpustí, no to, čo teraz poviem, nebude pre neho nijaká novinka. Slovo typický nemám rád, ale v jeho prípade to sedí – typický východniar. Hlučný, neurotický, spontánny. Spočiatku ma rozčuľuje, že mi nedá dohovoriť, že mi skáče do reči, ako keby vždy vedel, čo chcem povedať. Až neskôr som pochopil, že nejde o nezdvorilosť, ale o (tu na východe) všeobecne rozšírený spôsob komunikácie. Hovoríš pridlho a príliš pomaly? Nedávaš do každej vety súhlasné „hej, hej, hej“ tak ako my? Si dajaký zaspatý? Seknem ťa a obaja ušetríme čas. Len sa, preboha, neuraz, nemyslím to osobne. Mám ťa celkom rád, aj keď si z Blavy, aj keď si arogantný a považuješ sa za čosi viac. Dobre, dobre, nehádaj sa so mnou, nehovor, že ti krivdím. Nekrivdím, iba som k tebe ma-xi-mál-ne úprimný a vravím ti čosi, čo si vo svojej bla-vác-kej pýche ani sám neuvedomuješ.
Štyridsiatnik Marek podniká v reklame, vydáva regionálne inzertné noviny, pretĺka sa a brodí špinou, ktorú tu spôsobujú ľudia prepojení s vládnou stranou Smer, čo im umožňuje (aj v demokracii) požívať výhody pre ostatných nepredstaviteľné. Nie jeden, desať či päťdesiat… Premávajú sa tu stovky výťahov k moci. Marka to štve. Nelení a obchádza všetky dostupné protesty. Raz ide s bubnom do Bratislavy odvolávať skorumpovaného šéfa hokejového zväzu, inokedy neváha minúť benzín na tisíc kilometrov cesty do metropoly, len aby si spoločne s východniarskymi kamarátmi z plného hrdla zakričal pred bytovým komplexom Bonaparte, kde býva Robert Fico. Pozoruhodná odhodlanosť zoči-voči zdanlivo nehybnej, nemennej realite. A za ňou, za tou odhodlanosťou, je skryté presvedčenie, plné zle skrývanej horkosti a sklamania, že intelektuálna bratislavská kaviareň, ktorej by vraj nevyhovoval Štúr ani Štefánik (nie ešte Sulík a Matovič), nedokáže za živého boha pochopiť, že musí prestať mudrovať a musí ísť do ulíc. Pretože Slovensko ju potrebuje.
Zlodeji, všade, kam len oko dovidí, samí zlodeji! Taký je monotónny, bezfarebný svet podľa Marka, z tohto jedného jediného slova je utkané jeho evanjelium. Nadmerne používaný výraz, ktorý vám, za to ručím, začne po chvíľke liezť krkom. Neprestanete sa však sami seba pýtať, či s ohľadom na všadeprítomnú realitu predsa len nie je oprávnený. Ak si aj odmyslíte pátos a isté revolučné zanietenie, musíte uznať opodstatnenosť slov Markovho kamaráta a michalovského novinára Milana, ktorý hovorí o Smere ako o dobre organizovanej armáde. Tu na východe za vlády tejto ľavicovej partaje, ktorú, paradoxne, reprezentujú najmä podnikatelia, dokonca aj tí najväčší, dochádza dnes k najväčšiemu odpredaju mestského majetku od pádu socializmu. Týka sa to pozemkov, historických budov, a dokonca aj časti zimného štadióna. Tunajší poslanci za Smer, väčšinou lekári s armádou verných pacientov-voličov, to tu úplne ovládli. Ľudia sa boja ozvať, čokoľvek kritizovať. Smutný fakt – tridsať rokov po páde totality. Dominantná strana tu oponentov paralyzovala, spolčila sa s nimi alebo ich odstavila. Tri možnosti, jedna horšia ako druhá. Znie to beznádejne.
Potom však vo februári 2018 zavraždia novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenicu Martinu Kušnírovú. Čosi zásadné sa touto udalosťou v spoločnosti zlomí. Arogantný a dovtedy suverénny Smer to spočiatku nechápe, vzpiera sa uveriť, no čím ďalej, tým viac všade naokolo vidno výbuchy dovtedy potláčaného hnevu. Donedávna neohrozená, dobre organizovaná armáda prepadá panike a dúfa, že nájde ako-tak znesiteľné ústupové cesty.
Takmer v každom médiu vychádza posledný, nedokončený článok zavraždeného mladého novinára, na ktorom pracoval dlhé mesiace. Vypovedá o východe. Na Zemplíne žijú a podnikajú Taliani prepojení na mafiu ’Ndrangheta, ale aj na Smer. Preboha, kde to žijeme? – posielajú si mnohí ľudia esemesky.
Týždeň po vražde dvoch mladých ľudí sa vraciam do Michaloviec. Opäť, tak ako v januári 1990, aj teraz je krutá zima. Tma, mrazy, hlboký sneh. Poprosím Marka, aby mi dohodol dvoch, troch ľudí, ktorí vedia niečo o podozrivých Talianoch a ich kšeftoch. Podľa možností diskrétne, bez akéhokoľvek rozruchu. Predsa len, je lepšie byť opatrný, nedráždiť hada bosou nohou, najmä ak nevieme, odkiaľ a ako zaútočí. Nebol by to však on, aby to neurobil (v dobrej viere, pochopiteľne) presne naopak. Zaparkujem auto, obzerám sa, či ma niekto nesleduje. Dvaja Markovi kamaráti z Občianskej iniciatívy Zemplín ma mlčky sprevádzajú do akéhosi podniku v centre mesta. V bare Free DOM sú už pripravené stoličky pre tri tucty ľudí, pred nimi stôl s mikrofónom. Mlčky sa obraciam na Marka s výčitkou, čo to má znamenať.
„No beseda… S tebou,“ smeje sa. Rozčuľujem sa, že to malo byť naopak. Ja som sa mal pýtať a miestni mi mali odpovedať. „Aj na to príde,“ mávne rukou.
Postupne prichádza viac ako dvadsať ľudí. Sú zvedaví na to, čo im poviem. Z rohu sa ozve starší muž, evidentne si predtým uhol pálenky. Predstaví sa ako Miro. „Aj by som o Talianoch vedel, ale nepoviem. U nás v Močeranoch im vyhorel podnik,“ tvári sa záhadne. Pridá sa žena, svoje meno nepovie: „Taliani? Ani sme doteraz nevedeli, že tu žijú a ako sa volajú. Stránili sa nás.“ Ďalší muž súhlasne dodáva, že Taliani majú svoj vlastný život, o ktorom sa tu veľa nevie. Miestni si jedného z nich, postaršieho Diega, všimli iba vtedy, keď sa rútil na jednom zo svojich Ferrari šialenou rýchlosťou cez mesto. Znie to ako scénky zo zlého béčkového filmu. Nie, toto nechcem počúvať, vzpieram sa v duchu. Zdá sa mi, že všetci títo ľudia sa spolčili, aby v mojich očiach pokrivili skutočnosť. Nemôže to byť až taký gýč! Paranoja a konšpirácie, viem, sú to však účinné spôsoby sebaobrany. O to viac, že tí ľudia zo seba náhle zhodili príťaž dlhoročne pestovaného strachu. V uchu, ktoré ich prišlo vypočuť, vidia spasiteľa svojej ubolenej duše. Dve hodiny iba prikyvujem hlavou na znak súhlasu, ako keby som ju mal drevenú. Raz sa pozriem naľavo, inokedy napravo, trpezlivo počúvam sťažnosti a ponosy na štátom a políciou trpené, či dokonca prehliadané krivdy, ktoré sa generáciám týchto ľudí dejú. Nie, nie som svedkom návratu k socializmu. Svoje vrstvy tu odkrýva a v čírej podobe obnažuje ešte doba feudalizmu. Pripadám si ako súčasť románu či obrazu z devätnásteho storočia. A možno skôr z toho sedemnásteho.
Muž z lesov, ako si sám pre seba nazvem anonymného bradatého chlapíka, požíva v tomto spoločenstve zvláštnu, neformálnu autoritu. Každý naokolo, aj laik tuší, že hovorí k veci. Keď sa nadýchne, okolie stíchne a pozrie na neho s očakávaním, že to sformuluje za nich. A tak Muž z lesov hovorí o arogancii Talianov, ktorí svojim zamestnancom neplatili a vyvážali sa pritom na najdrahších autách. Úprimne? Čudujem sa východniarom, že Diegovi do jeho Ferrari nezaťali sekerou.
„Za HZDS, za Mečiara, v deväťdesiatych rokoch, tu dvaja-traja získali majetky a pôdu, aby to vzápätí výhodne predali cudzincom. To nebola privatizácia, iba bohapustá krádež! Za ministra Baca sa celá úrodná východoslovenská nížina rozparcelovala. Taliani sú iba súčasť tohto podvodu. Ľuďom platia za nájom smiešnu almužnu, ak vôbec, a tí musia držať hubu,“ vraví Muž z lesov. Talianov, počúvam vo Free DOM-e opakované sťažnosti, tu nezaujíma nič iné, len pôda našich dedov, na ktorú dostávajú obrovské dotácie. Pridá sa ďalšia štyridsiatnička, ktorá povie, že ona tiež svojich štyritisíc metrov ornej pôdy prenajala Diegovi. Platí jej šestnásť eur ročne. Smiešnych šestnásť eur! A vôbec netuším, kričí žena, koľko dotácií Diego na moju pôdu dostáva. Štát totálne zlyhal, keď po roku 1989 nedodržal svoj záväzok sceliť ešte z čias Uhorska rozdrobené vlastníctvo pôdy. V riave slov, ktorá kulminuje ako Dunaj po roztopení alpských ľadovcov, prvýkrát počujem mená ako grófka Rošková či policajt Šuchta. Vtedy ešte netuším, aké sú dôležité.
[...]
Udivuje ma jedno. Z médií vieme pomerne presne, čo sa deje vo svete, v Kórei či v Iraku, no ďaleký východ Slovenska je pre nás naďalej neznámy. Terra incognita. Novinári tam už na reportáže nejazdia (asi je to ďaleko), kraj je zahalený v hmle mýtov. Ide pritom o systém, nie o postavičky. Kľúč k pochopeniu toho, prečo riešením nemôže byť iba výmena premiéra či ministrov, neleží v Bratislave, ale práve tu, pri hranici s Ukrajinou, kde podľa Fica nemôže byť ani mafia, pretože tam vraj nie je nič. Napodiv, je tam bájne Eldorádo. Pašovanie migrantov či cigariet je iba jeho mediálne vďačná súčasť. Sú tam však aj očividné krádeže pôdy, úrody a dotácií. A tiež polícia, justícia a prokuratúra, ktoré tieto schémy už roky ignorujú a kryjú. Nielen kryjú, orgány nečinné v trestnom konaní sa obetiam týchto praktík drzo vysmievajú. Mnohí prehovorili až dnes, doteraz sa báli. Východ je už viac ako desať rokov baštou Smeru. V parlamentných voľbách v marci 2016 získala táto strana v okrese Michalovce 36,9 percenta, v susedných Sobranciach dokonca 46,6 percenta hlasov.
Otázka, ako poorať asfaltové parkovisko, znie absurdne, no iba na prvý pohľad. Šikovnému farmárovi trvá pár hodín, aby zistil, na ktorých parcelách má dotácie napríklad firma Gard. Každý, kto poberá dotácie z Pôdohospodárskej platobnej agentúry, má totiž prístup do systému ortofotomáp, zjednodušene povedané, leteckých či satelitných farebných detailných snímok krajiny. Ten systém máp sa nazýva GSAA. Obsahuje množstvo LPIS, čiže čísla kultúrnych dielov, čo sú celistvé plochy, na ktoré sa žiadajú dotácie z Únie. Podmienkou ich vyplatenia nie je preukázanie vlastníctva, ba ani nájmu, iba obhospodarovanie. Netreba orať, siať, zberať úrodu, stačí trebárs trochu pobehať traktorom, aby bolo z výšky niečo vidno. Alebo ani to.
Schému subvenčných podvodov si môžeme objasniť na spomínanej firme Gard. Po dvoch dňoch pátrania v systéme GSAA ľubovoľný farmár zistí, že v takmer päťdesiatich katastroch na východe deklarovala v roku 2017 nárok na dotácie v celkovej výmere najmenej 150 hektárov. Pri obvyklej dotácii plus-mínus 240 eur na hektár ide o takmer 40-tisíc eur. V čom je problém? V tom, že ide o bludy a neraz sú to lživé údaje. Napríklad v katastroch Trhovište a Moravany deklaruje Gard obhospodarovaný trvalý trávnatý porast, domáci tam pritom sami orú.
Alebo obec Koňuš. Gard deklaruje, že tam obhospodaruje 6,6 hektára súvislých TTP. A skutočnosť? Z mapy aj úplný laik jasne vidí, že ide o viaceré záhumienky. Podľa farby a členenia. Je tam orná pôda, kríky aj lúky, dokonca vinice. Ich majitelia nemajú najmenšie tušenie, že firma Gard, ktorá tam nikdy nič nerobila, za ich majetok a prácu dostáva približne 1 600 eur ročne. PPA má iba systém náhodných kontrol, takže šanca, že sa na podvod príde, je malá. A ak aj áno, tak príjemca dotáciu vráti. Je to, ako keby zlodej prichytený pri čine povedal: „Prepáčte, vrátim lup.“ A beztrestne odíde domov. Je to drzé, trúfalé a okaté, pretože každý farmár a každý pracovník platobnej agentúry môže v systéme vidieť, že táto firma deklaruje nezmysly.
Gard žiada dotácie na ornú pôdu či trávnaté porasty aj na asfaltovom parkovisku v Bežovciach či v súkromnom ovocnom sade v Nižnej Rybnici. Ako je tá absurdita možná? Jednoducho. Dotácie možno deklarovať raz ročne. Ak máte povedzme v platobnej agentúre Michalovce správneho človeka, ktorý vám posunie informáciu, na ktoré parcely si k danému termínu dotácie nikto nenárokuje, tak ste vyhrali. Môžete tak nenápadne urobiť vy.
Za firmou Gard (od roku 2016 sa volá Agro Porúbka) je bývalá parlamentná poslankyňa za Smer a niekdajšia okresná šéfka tejto strany Ľubica Rošková. Kedysi krajská dvojka. Je to takmer filmový príbeh o dievčati z chudobnej rusnáckej rodiny zo Stakčína pri hraniciach. Pani exposlankyni na Zemplíne nepovedia inak ako grófka alebo jej veličenstvo. Ako sa z nenápadnej, distingvovanej a ľudsky príjemnej psychologičky stala jednou z najvplyvnejších postáv východu? Píše sa rok 2006, Smer naberá na sile. To sa ešte hovorí o ľavici, tretej ceste či prepytujem ideáloch. Biznismodel ešte nie je zrejmý. Organizačné štruktúry novej strany v tomto regióne vytvára bývalý šéf Technických služieb Michalovce. Získava ľudí, vyberá vstupné členské. Telefonistku či sekretárku v okresnej kancelárii Smeru robí Ľubica Rošková. Svoju lojalitu vedeniu strany preukáže aj tým, že vyzbieranú sumu za celý okres jedného dňa proste zoberie a odvezie do Bratislavy. Fico si ju obľúbi a odmení sa jej vysokým číslom na kandidátke. Do parlamentu prvýkrát vstupuje ako náhradníčka za ministra Kaliňáka. Idealisti z východu sú schémou, podľa ktorej sa v straníckej hierarchii, respektíve pri nomináciách do funkcií najmä v štátnej správe stúpa podľa toho, kto koľko peňazí Smeru donesie (daruje, získa), spočiatku zaskočení. No zvyknú si. Väzbu na Kaliňáka prehlbuje fakt, že ako psychologička so súkromnou praxou robí aj testy policajtov. Vie tak o nich veľa.
Podobne ako predtým v Mečiarovom HZDS, aj v Smere do hĺbky funguje systém výberu nominantov na rôzne lukratívne pozície. A každý, či už je členom strany, alebo nie, za to musí prispievať istou sumou. Alebo, ak chcete reálnejšie, podielom na akciách firmy. Oficiálne je pritom ročné členské osem eur. Otvorene sa používa výraz „nominantský príspevok“. Pohybuje sa zhruba vo výške od päťsto do dvetisíc eur ročne, podľa zverenej funkcie. Sú to pre stranu čisté peniaze v „keši“. Iba v okrese Michalovce mohlo byť podľa tejto schémy nominovaných niekoľko desiatok ľudí s odhadovanou sumou príspevkov šesťdesiattisíc eur ročne. V časovej osi odbočím na koniec príbehu, jej závratná kariéra sa v roku 2016 končí po tom, ako prepukne aféra jej manžela, lekára, ktorý ponúkal necertifikované onkologické lieky. To už je príliš. Stiahnu ju výmenou za nevyšetrenie tohto škandálu.
Svoju vstupenku do strany, a teda aj k vplyvným kontaktom si v podobe sponzorovania smeráckeho plesu na Sobranecku platí aj bývalý policajt Patrik Šuchta, druhá výrazná postava tohto príbehu. Grófka a on sa zblížia natoľko, že po skončení jej poslaneckého mandátu v roku 2016 niektoré poľnohospodárske firmy, ktoré Šuchta a jemu blízki ľudia vytvárajú a vedú, prechádzajú na Roškovú. Majú to rozdelené – on robí hrubú prácu v teréne, preberá pôdu a dotácie, často za cenu konfliktov s inými farmármi, ona medzitým nosí na správne miesta do Bratislavy správne papiere. Ide najmä o eurofondy. Jeden z jej synov sa stáva riaditeľom odboru na ministerstve hospodárstva, druhý sa venuje implementácii kontroly projektov dotácií v rezorte pôdohospodárstva. A tiež spoločne podniká so Šuchtom.
Konateľkou jednej z mnohých firiem sa najprv stáva Roškovej sestrička z ambulancie, po skončení mandátu v parlamente firmu preberá ona sama. V odpovedi mi síce exposlankyňa uvádza, že nemala žiadny vplyv na nominácie do inštitúcií či štátnej správy, skutočnosť je však trochu iná. Napríklad brat šéfa miestnej NAKA je kmotor jej syna. Ani miestna Finančná správa ju nepreveruje, keďže tam dosadila dcéru svojho dobrého známeho, miestneho siskára. So šéfom okresného súdu chodí na obedík. Navonok pritom žije skromne. Má malé auto, v ktorom po skončení politickej kariéry odváža a v záhrade páli rozličné dokumenty. Vyznáva zásadu, že sa netreba príliš ukazovať. Občas ju poruší. Napríklad keď si s ďalšími poslankyňami za Smer odskočí vládnym leteckým špeciálom na výlet a nákupy do Sankt Peterburgu.
