Ráno sa ako obvykle vybral na trh a chvíľu špásoval s predavačkou, pokiaľ mu zadarmo nenaložila kúsok fufu s mäsovou omáčkou. Ike nepracoval už takmer pol roka, odkedy ho šéf vyhodil zo skladu. Vraj mu mizli debničky s kolami a pivom, aj keď on by mohol odprisahať, že na stráži nikdy nezažmúril oka. Dal by krk za to, že všetok chýbajúci tovar si majiteľ vymyslel, aby sa ho zbavil a voľné miesto mohol ponúknuť nejakému lotrovi z rodiny, čo práve došiel do mesta. Teraz sa však všetko zmení. Mal sen, ktorý mu vnukol geniálnu myšlienku. Videl samého seba, ako prechádza davom mrzákov. Spínali k nemu ruky a on ich uzdravoval dotykom dlane. Priložil ruku na čelo, pošúchal spánky, zľahka sa dotkol privretých viečok. Okolo neho prechádzali ľudia s hnisajúcimi vredmi, s bielymi larvami hmýriacimi sa v dierach na tvári, muži bez nosov a deti s nafúknutými bruchami. Hrnuli sa k nemu bez prestania – ani si nevšimol, či vôbec kráčajú. Šli ako na pohyblivých schodoch, aké videl pred rokom v obchodnom dome v Yaoundé. Omýval ich dážď. Lialo tak, až sa zem spojila s nebom. Červené kvapky stúpali zo zeme a strácali sa v sivých oblakoch. Ľudia v dave hľadeli strnulo do diaľky, akoby už na nič nečakali, zmierení s koncom. Keď sa ich dotkol a zamrmlal štvorveršie, ktoré ho ešte ako chlapca naučil neznámy muž, ich sklené pohľady ožili a krv sa im začala vytrácať z očných bielok. Ike si bol istý, že svoje schopnosti zo sna dokáže aj v skutočnosti. Povedali mu to hlasy, ktorým veril.
Zamiešal sa medzi ľudí v bare a vyhliadol si nedopitú fľašu s pivom. Pomaly usrkával a sledoval chlapov, ako hrajú kocky. Vtedy zacítil, ako ho niekto zozadu ovalil papekom po hlave. Zahmlilo sa mu pred očami a od bolesti sa musel prikrčiť. Keď sa spamätal a otočil, nezbadal za sebou nič podozrivé. Ženy na ulici sa s nádobami na hlavách pomaly hrnuli na trh a nik si jeho ani ľudí pred barom nevšímal. Ike sa pozrel do dlane, ktorou sa pošúchal po poranenom mieste na temeni. Bola celá od krvi.
Šiel sa opláchnuť do kuchyne a pokúšal sa prísť na to, čo sa stalo. Ani nevedel, či je viac nahnevaný alebo zarazený. Prežil nejednu bitku, v puberte sa domov takmer pravidelne vracal s hrčami a odreninami. No dnešná bolesť bola úplne iná. Úder bol mrazivý.
Ike nakupoval korenia a zbieral bylinky, ktoré potom miešal a balil do fľaštičiek, čo našiel v kontajneri za hotelom. Očísloval ich podľa vlastného kľúča a rozdelil podľa pôvodu choroby na psychické a telesné a tie ešte na vonkajšie a vútorné.
Na začiatku mal šťastie na niekoľko stareniek, ktoré už na prvý pohľad potrebovali čierne uhlie alebo bylinky proti dyzentérii. Také veci zvládne po niekoľkých dňoch každý začiatočník. A Ikemu k tomu pomáhalo zariekadlo z detstva, tých niekoľko zázračných slov, ktoré sa mu postarali o hladký začiatok praxe. Správy o jeho úspechoch sa rýchlo rozniesli, aj keď úspešných prípadov bolo len zopár. V takom malom mestečku ako je Bamenda je slovo starej ženy sväté.
Za svoju pomoc Ike onedlho dostal vyrezávanú stoličku k posteli a kúpil si nové sandále na tancovačku. Na trhu mohol vymeniť vajcia za sušené ryby a dovoliť si piť pivo bez dlhov. Žilo sa mu lepšie.
Raz za ním do chalupy došiel zúfalý scvrknutý chlap. Ike musí uzdraviť jeho sestru. Sestra leží u doktora, ktorý jej už nevie pomôcť. Dvakrát ju operoval.
Ike šiel do nemocnice. Videl bledé dievča, nehybne ležiace s otvorenými očami. Všade naokolo lesklé krvavočervené steny. Sedel oproti lekárovi, ku ktorému ho dotiahol zúfalý chlap.
Keď dievča doviezli do nemocnice, revalo od bolesti. Lekár namiesto slepého čreva zistil pokročilé štádium bilhariózy. Ihneď ju operovali a vyložili z nej pol vedra hlíst. Na dva týždne sa jej stav zázračne zlepšil, ale pri odchode domov sa jej podlomili nohy a pulz jej celkom zmizol. Dobehli všetci lekári, a keď jej rozrezali brucho, mala črevá znova plné hmýriacich sa tenkých, asi dvadsaťcentimetrových červov. Vybrali ich viac ako päť kíl. Odvtedy je v agónii, lekár jej už len pichá morfium.
Ike zaspätkoval a vyšiel na vzduch. Bolo pravé poludnie a pot ho štípal v očiach. Len pri myšlienke na ten prípad mu sťahovalo hrdlo. Chcel zájsť za tým nešťastným chlapom a ospravedlniť sa. Po niekoľkých krokoch však na prahu nemocničných dverí znova pocítil ten tupý úder do hlavy. Bol o dosť silnejší ako predtým a Ike ihneď padol v bezvedomí.
Z tmavej hmly sa nad ním objavil obrovský čierny vták. Sadol si mu na brucho a veľkými očami si zblízka premeriaval jeho tvár. Bol to lekár, ktorý Ikeho odniesol na lôžko a ošetril mu ranu. Keď sa Ike poležiačky podoprel na lakte, vedľa lekára a zúfalého chlapa uvidel sedieť neviditeľného muža. Muž hompáľal nohami zvesenými z postele, hral sa s dlhou palicou podobnou rúčke od motyky a so záujmom sledoval, ako Ike prichádza k sebe. Gestom mu potom naznačil, že je tu inkognito. Lekár a druhý chlap ho vôbec nevzali na vedomie, videl ho iba Ike.
Neviditeľný muž potom za ním zašiel domov, kde sa mu zbežne medzi rečou ospravedlnil za ten úder, ktorý trochu prepískol. Prechádzal sa po chalupe, neustále hojdal svojou palicou a ťukal ňou po nábytku, posteli aj po prevlhnutých papundekelových stenách. Niekedy sa zamračil, niekedy uznanlivo pokýval hlavou a hundral si popod nos, akoby hodnotil majetok, ktorý ide práve kúpiť.
S Ikem sa rozprával milo, oslovoval ho „drahý priateľu“, ale napriek tomu nepôsobil prívetivo. Ikemu sa nepozdávali jeho drsné, mŕtvolné oči ani tón jeho hlasu, keď mu namiesto rozkazu mäkko hovoril niečo ako: „určite so mnou budeš súhlasiť“, „sám dobre vieš, že najlepšie pre teba bude“, alebo „som si istý, že nepovieš nie“. Ike ho počúval ako zhypnotizovaný, nebol schopný mu odporovať a súhlasil, že bude pokračovať v liečbe toho dievčaťa, nad ktorým už celá nemocnica urobila veľký milostivý kríž. Neviditeľný muž mu bude vždy poruke a pomože, keď bude treba. Tak, ako to robil doteraz bez Ikeho vedomia.
Hosť u neho zostal do večere. Zjedli spolu fufu s rybacou omáčkou a zapili to čerstvým domácim pivom zo stánku odnaproti. Potom neviditeľný muž zamával palicou na pozdrav a zmizol do tmy.
Keď sa za ním zabuchli dvere, Ike pocítil úľavu. Akoby jeho telo celý deň len plnilo rozkazy muža s palicou. Až vtedy si uvedomil, že bol úplne v jeho moci. Uvažoval nad tým, čo môže vo svojej situácii urobiť. Prezeral si zásoby byliniek a dokola si potichu opakoval zaklínadlo z detstva. Previazal si ranu, natiahol sa na matrac a privrel oči.
Snívalo sa mu o dievčati z nemocnice. Telo mala obmotané obrovskými červami. Ťahali ju smerom k hnedej spenenej rieke. Snažila sa zachytiť ostrých skál, čo vyčnievali z cesty, ale tie ju vždy uhryzli do dlaní, a trsy trávy, o ktoré sa jej prsty zachytili, dobrovoľne a bez odporu vyliezali zo zeme. Ike stál spolu so šelmami a inou zverou na brehu a sledoval jej beznádejný zápas. Mal nohy z kameňa a drevený jazyk. Ani nestihol natiahnuť ruku a červy si ju navždy vzali pod hladinu.
Prebudil sa celý zadychčaný a spotený. Za oknom zúrila nočná búrka a vzduch v chalupe bol ťažký a zatuchnutý, akoby sa v nej povaľovali mŕtvoly. Rana pod obväzom mu ďalej mokvala a bolesť neustupovala, nepomohli ani špeciálne obklady. Ike do rachotu bleskov vykríkol tie najhoršie slová, aké poznal. Posadla ho bezmocná zlosť voči neviditeľnému mužovi, ktorý ho trestal bez príčiny a pritom sa tváril, akoby mu pomáhal. Ike dáva všetku svoju silu, aby uzdravil chorých, a namiesto toho sám utŕži ranu, z ktorej sa nevie spamätať. Vybehol do dažďa a šiel dlhou tmavou ulicou smerom na trhovisko. Nevedel prečo, ale musel preč z domu, v ktorom ho steny tlačili a cítil sa v ňom čoraz menší.
V strede námestia blikala vo vetre jediná lampa. Cesta bola zaliata a voda zakrývala diery v asfalte. Ike niekoľkokrát šliapol do jamy a poranil si členky, pretože vybehol len tak naľahko v tanečných sandáloch. Keď privrel oči, prúd dažďovej vody sa mu zlial do tmavej sklenej tabule, za ktorou sa mu nejasne črtali postavy z dávneho sna o sebe – liečiteľovi. Boli tam starenky s hnačkami aj malomocné deti s amputovanými končatinami, bol tam aj zúfalý scvrknutý chlap a predavač byliniek z trhu. Niektorí mu kývli na pozdrav a niektorí len nepohnute stáli a ich bielka nehybne svietili v tme.
Ani nevedel ako a ocitol sa pred budovou nemocnice. Dážď ohlušujúco bubnoval po plechovej streche a na chodbe svietil plamienok z provizórneho ohniska. Zo šera sa vynoril neviditeľný muž a zaviedol ho k dievčaťu. Ležalo na dlážke pri ohni. Ike si všimol, že aj pod strechou leje rovnako ako vonku. Kľakol si do mláky a automaticky vykonával pokyny neviditeľného muža. Natrel jej vlhké brucho olejom a potichu si dokola opakoval štvorveršie zo sna. Aj za sebou počul monotónne hlasy odriekavajúce nezrozumiteľné modlitby. Cítil sa čoraz slabší a ani nespozoroval, ako krv z jeho rany na hlave kvapká na lesklú dievčenskú pokožku. Miešala sa s olejom a on ju rozotieral čoraz pomalšími pohybmi. Zahmlilo sa mu pred očami a na chvíľu sa mu zazdalo, že sa mu medzi prstami objavili tenké čierne povrázky.
Červy pomaly obmotávali Ikeho dlane. Čoskoro nimi nevedel pohnúť. Kľačal nad bezvládnym dievčaťom uprostred malého priestranstva v lese za mestom. Videl len čmudiaci oheň a potom ruku neviditeľného muža, čo sa mu zľahka dotkla čela. Pocítil slabosť, ktorú vystriedala spaľujúca horúčava. Padol tvárou na nahé ženské prsia.
Jeho telo sa zatriaslo v predsmrtnom kŕči a ústa sa z posledných síl snažili dopovedať vetu. Z pohybu jeho pier sa ešte dala vyčítať riekanka, ktorá mu toľkokrát pomohla a ktorú ho ako chlapca naučil ktosi v lese:
Človeče, čo nemáš telo
Daj, aby to nebolelo
Ty, čo berieš mŕtvych ľudí
Daj, nech sa čím skôr prebudím
