Ďakujem divadlu Nová scéna, ktoré bolo pre mňa žriedlom inšpirácie a divadlu Stoka za výpravnú a nákladnú realizáciu môjho muzikálu.
Pán z Langenau sa pohne v sedle a ozve sa : „Pán markíz..."
Jeho sused, malý, jemný Francúz, sa najprv tri dni smial a stále rozprával. Teraz onemel. Je ako dieťa, ktoré chce už spať. Prach padá na jeho biely čipkovaný golier. Nič nebadá. Uvädá zvoľna v zamate svojho sedla.
(R. M. Rilke: Pieseň o láske a smrti Korneta Krištofa Rilkeho)
Mám tridsaťpäť rokov a som povrazochodec. Ak by ste v meste, kde žijem, natiahli priamo sedem dlhých povrazov, vyznačili by vám všetky moje cesty a pohltili každú moju stopu.
Stačili by obyčajné laná, pretože ja kráčam vždy naúzko, takže moje mapy sú len priamkami, teda vlastne dvojrozmernými úsečkami. Na rozdiel od toho šachistu, ktorý sa rozhodol v istom momente svojho života zakresliť do mapy ako plochy jeho rokmi sa meniace trasy, ktorými sa po meste pohyboval a bral potom tieto priestory—pohyby ako ťahy po šachovnici a svoj život ako šachovú partiu...Zle skončil, tento šachista...Vôbec sa mi zdá akoby naša doba nepriala Chodcom...
Pamätám si ako raz do mesta prišiel na návštevu pápež. Mala som vtedy priateľku, ktorá deň pred jeho príchodom navštívila celkom prázdny kostol, v ktorom na druhý deň pápež slúžil omšu, lebo vedela, že potom sa tam už nepretlačí pre množstvo ľudí. Pol dňa systematicky a poctivo krokovala po prázdnom kostole, pričom krokovať znamená klásť jedno chodidlo tesne za druhým, aby si mohla byť istá, že sa jej a pápežove stopy stretnú, že sa dotknú chodidlami ako protinožci a možno ich nohy budú spolu pasovať.
Chodiť v cudzích stopách je však veľmi vyčerpávajúce. Pápež v kostole dokonca padol do mdlôb a omša ostala nedokončená.
Ja si veľmi strážim, aby laná, po ktorých sa pohybujem boli len moje. Môžete sa potom pohybovať veľmi rýchlo, čo znamená, že vám v zime nie je chladno, lebo vás pohyb zohrieva.
Keď som ešte chodila do školy a milovala pána profesora, vtedy som sa po meste pohybovala len jeho trasami, pretože som v sebe neustále živila nádej, že sa naše cesty pretnú. Bolo to veľmi vyčerpávajúce, chodenie nemalo zrazu zmysel samo o sebe a mesto sa mi celkom strácalo.
Keď sme sa začali s profesorom milovať, naozaj sa naše laná často pretínali, ale nie a nie urobiť rybársky alebo námornícky uzol...len taký ten dočasný—kúzelnícky—ktorý síce vyzerá pevne, ale keď zľahka lano potiahnete, bez zvuku a výstrahy sa rozpadá a deti sa tomuto triku smejú ešte dlho potom, čo vyjdú z cirkusu.
Po našom rozchode som si svoje povrazy z jeho ciest stiahla a zmotala, a navždy som tak aj prišla o niektoré obľúbené ulice môjho mesta, na ktorých by sa ma zmocňoval pocit, že keby ma na nich náhodou stretol, myslel by si, že po nich ešte stále chodím kvôli nemu. Odvtedy si dávam pozor, aby som ulice mesta nikdy nespájala s mužmi, ktorí sa na nich pohybujú a s bytmi, v ktorých sa s nimi milujem.
Týka sa to aj muža, ktorý má miesto vlasov nitky—ale nie hodvábne nite ani bavlnky, skôr by som povedala, že cverny—také, aké potrebujete, keď si chcete prišiť gombík na zimný kabát. Tie jeho nitky sú relatívne dlhé, biele a na konci každej jednej je uzlík, aby sa nevyvliekli, ale nedali sa ani navliecť.
Tento muž sa v našom meste výrazne zjavuje v decembri, vlastne už koncom novembra a potom stojí celý mesiac s vareným vínom v ruke na Vianočných trhoch. Obdivujem ho, lebo dokáže neustále a bez pohybu stáť na jednom mieste námestia, zatiaľ čo mňa niečo celý život bez prestania nesie mestom. Niekedy k nemu aj pristúpim, rozopnem mu kabát a pokladám mu ruky dlaňami rovno na prsia, ramená alebo niekde k ohryzku..Chcem mu tak odovzdať správu.
Joj, robíš mi elektriku—strasie sa vtedy muž a vyleje trochu vareného vína na moje topánky. Zbadám tak všetky cesty vo vnútri jeho tela, mozgu aj srdca, ktoré sú tak nemilosrdne vodivé a pre ktoré sa mu zdá, že život, to je milión dôležitých vecí, že láska, to je milión ľudí a že Vianočné trhy, to je milión príležitostí. Ja mám v nohách pohyb, na kotníkoch krídla, v ruke paličku, ale čo sa týka mozgu a srdca som stacionárnym bicyklistom.
Moje laná niekedy prechádzajú aj vnútrom obchodov—podľa tovaru v nich vždy určujem, v ktorej časti roku sa približne nachádzame. Obchody v našom meste sú také farebné, že ich v duchu nazývam galériami a také presné, že mi nahrádzajú nielen diár, ale aj stolový a nástenný kalendár. Dnes napríklad je určite marec alebo apríl, lebo obchod je plný veľkonočných vajec a zajacov.
Čokoládové zajace sú v našom meste z roka na rok väčšie a väčšie. Vidím ich ako sa hrozivo týčia polmetroví až metroví čokoládoví degeneráti v pyramídach až po plafón predajne. Ustrniem. Pozerám do ich obrovských očí a čiernych zreničiek. Prikrčím sa. Čakám, kedy zaútočia. Zoskočia všetci naraz z pultov a regálov a ľudia, ktorí nevezmú do zajačích budú korunovaní do hlavy—zajačími hryzákmi.
Za zajacmi predávajú knihy. Počujem predavačku, ktorá sa rozčuľuje nad tým, že ľudia dnes nekupujú poéziu, ale všetci by chceli Mein Kampf od pána spisovateľa Hitlera. Predavačka hovorí, že to nechápe, že ona tú knihu mala aj v rukách, aj ju prelistovala, ale že nič zaujímavé tam nebolo, dokonca ani žiaden sex tam nenašla.
Čítala som štúdiu o tom, že predavačky sú v čase sviatkov pod veľkým tlakom, dva mesiace pred Vianocami musia deň čo deň počúvať stále dookola tie isté koledy, ktoré sa rozliehajú po obchode a len čo sa toto konečne skončí, už zase musia denne prechádzať popri perverzne žmurkajúcich zajacoch a nadrozmerných vajciach. A s prichádzajúcou jarou začínajú rafinovaní obchodníci lákať zákazníkov do obchodov dokorán otvorenými dverami a oknami, takže predavačky sú chronicky prechladnuté niekedy až do leta:
– Bože, my ženy aby sme si stále dávali pozor. Ja aj spím v ponožkách. A v prírode si nemôžem sadnúť na zem ani v lete.
– Vieš čo, ja som tento rok mala zápal močového mechúra už trikrát.
– Ja podobne. Už aj stoličky v krčme sa mi zdajú príliš studené.
– Fakt. My sme také chudery. Nie jak muži, tí si sadnú, kde chcú.
– Veru, nemusia sa báť.
– Tak vieš, keď oni nemajú močový mechúr.
– Veru, tí sa majú.
Chvíľu len ticho sedeli, prepočítali nejaké peniaze, čosi nablokovali.
– Ty, ale keď nemajú močový mechúr, čo potom vlastne majú?
– No predsa prostatu.
– Jéééžiš, fakt. Tak na tú by som bola celkom zabudla.
Na tom úseku, kde moje lano prechádza obchodom, vždy zisťujem, že život ma ešte stále má čím prekvapiť. A to aj napriek tomu, že mám už predsa len tridsaťpäť.
Tridsaťpäť—to už má človek nárok aj na krízu stredného veku. Preto jedno z mojich lán vedie kinami mesta a každé z nich štrajchne aj o hrad, kde sa v poslednom čase zdržujem najčastejšie, pozerám sa z hradného kopca na mesto ako mi leží pri nohách a cítim sa ako mocnár...Cítim sa na tom hradnom kopci ako v oku hurikánu—vdychujem pokoj vyvýšeniny, okolo ktorej sa tridsaťpäť rokov točí vír môjho života.
Muž mojej sestry Klarisy sa mi nedávno zdôveril, že prežíva krízu starého veku—prejavuje sa vraj rovnako ako moja kríza stredného veku—túžbou po kinosálach—najradšej by ste celý deň presedeli v kine—nezávisle na tom, čo sa odohráva na filmovom plátne—sedíte v tme, nemusíte nikoho počúvať, nikomu nič hovoriť, nikto sa na vás nepozerá a nemôžete ani o ničom tajne premietať, pretože vás pohlcuje veľkorozmerné premietanie na plátne. Mám však niekedy pocit, že kino už tiež nie je čo bývalo.
Napríklad kedysi v kine ľudia stále nežrali a nezvonili im mobilné telefóny ako dievčaťu, čo sedí hneď vedľa mňa. Už dvanástykrát jej zvoní telefón a ona ho už dvanástykrát zdvihne a dvanástykrát povie: V kine.
Minule som išla v električke a vedľa mňa sedel chlapec, ktorý mal podobné problémy ako toto dievča, stále mu zvonil mobil a on ho zakaždým zdvihol a povedal: V električke.
Ježíš...povie dievča v kine, keď jej telefón zazvoní po trinásty raz—tak si ho vypni...povie jej chlapec, čo sedí z druhej strany a drží ju za voľnú ruku. Ale ja si ho nechcem vypnúť! Rozkričí sa naňho dievča. Počuješ? Nechcem si ho vypnúť!
A veru zdá sa mi, že je to ten chlapec z električky. Keď pôjdu z kina, budú sa spolu rozprávať:
– V kine.
– V električke.
– V kine.
– V električke.
– V kine.
– V električke.
Klarisa mi povedala, že vypozorovala, že emancipované ženy nevolajú svoj telefón mobil ale mobilka. Niektoré ženy nás majú ešte vždy čím prekvapiť.
Napríklad aj samotná Klarisa, keď ju vidím ako cvála nocou našim mestom na chrbte svojho zlatého chrta, v jednej ruke flaša ružového vína, v druhej Bulgakovova kniha a spieva bratislavským strechám: ja nie som srnká, ja nie som srnká, ale som já zakliáta pánenka. Pozerám na jej rytiersky úzke boky a neviem sa zbaviť tej básne:
V sedle, v sedle, v sedle, noc a deň, deň a noc, noc a deň.
V sedle, v sedle, v sedle.
Cválam tak celé noci, keď sedíme dvaja na jednej stoličke. Ja a muž s nitkami miesto vlasov. S brnením spusteným v rýchlosti ku kolenám. S prilbami na zaklonených hlavách.
Keby mi vtedy zazvonila mobilka—zdvihla by som a povedala: V sedle.
Čas je v našom meste pre chodca veľmi dôležitý. Najmä, ak prechádza v rozličnom čase tými istými miestami. Celý dnešný deň sa moje cesty v centre mesta pretínali s veselým predavačom—chodcom, ktorý predáva Kam v Bratislave—putuje po meste s náručou plnou malých časopisov a vykrikuje: Kam v Bra-ti-sla-ve, Wohin in Bra-ti-sla-va, Where to go in Bra-ti-sla-va...Putuje mestom, potkýna sa o natiahnuté nohy žobrákov a vyspevuje: nové kam, marcové kamko, kamkó, kamkóóó.
Keď po polnoci vyjdem z kina a prechádzam sa starým mestom, vidím žobráka, ktorý sedáva pri múre Starej radnice ako vstáva a tým končí svoj pracovný čas, oprašuje si pracovný odev a svižne si vykračuje cez prázdne Primaciálne námestie. Zrazu začne barlami vyklepkávať rytmus samby a niečo si spieva, trvá mi chvíľu, kým porozumiem textu radostnej piesne a tak sa opäť dostanem do obrazu a kontextu dnešného bratislavského muzikálu: Máme nové kamko, máme jarné kamko, kamkóóó.
Primaciálny palác je jedna z mojich najobľúbenejších budov. Keď som sa prvý raz v živote opila, vykrikovala som, že sa vydám len za toho muža, ktorý mi donesie kardinálsky klobúk zo strechy Primaciálneho paláca. Myslím, že vychádzky v rámci akcie Poznaj svoje mesto ma svojho času poznačili na celý život.
Mám si odseknúť ruky, aby si mi uverila ?—pýta sa v jednom švédskom filme muž, ktorému ušla žena, lebo ju udrel.
Už ťa nikdy neudriem, prisahám. To si mám odseknúť ruky, aby si mi uverila?
Dnes v noci som mala pocit, akoby mal muž s nitkami miesto vlasov pri milovaní ruky celý čas vo vreckách. Vo vreckách nohavíc skrkvaných na zemi. Alebo kde. Ani sa ma nedotkol, nieto ešte pohladil. Preto sa dnes už od rána prechádzam. Jedno príslovie z Indie hovorí, že veci sa vyriešia chodením. Keď som bola dieťa, kúpila som si ho zapečené v koláči. Tak kráčam a dúfam, že narazím niekde na tie jeho ruky.
Ja ti dám chlebík—ty mi dáš koláč, smeje sa muž s nitkami.
Ale kde je nebezpečenstvo, tam je aj to, čo zachraňuje—kúpila si v detstve zapečené do koláča moja sestra Klarisa.
Pýtate sa koľko mi to teda trvalo, kým mi svitlo, že ak má muž miesto vlasov nitky, je jeho hlava klbkom? Myslíte si, že sa to dá ľahko vyčítať z túžby, ktorá sa pri pohľade naňho zablysne v mačacích očiach?
A ja sa pýtam vás, barmanky, čo mi tak veľkodušne riedite gin, spravodlivé krčmárky, čo si ma mýlite s vlastným dieťaťom, čašníci, čo sa nado mňa nakláňate a snažíte sa mi nazrieť do očí—čo mám robiť so všetkým tým časom—kým sa mi jeho vlasy opäť nerozprestrú po tele. Čo mám robiť s voľným časom? Hm?
Choď do nemocnice. Spýtaj sa doktorov... ľahni si do postele...skloň hlavu na vankúš...tam ti dajú lieky...najlepšie sú biele...biele pilule najviac pomáhajú.
A už otváram sklené dvere nemocnice a zrážam sa so sestričkou Rilke, ktorá práve nesie na rukách malého chlapca zabaleného v pyžamovom kabáte pre dospelého muža. Chlapec je jediným dieťaťom na mužskom oddelení. Pravdepodobne si pri hre vypichol oko. Trasie sa omámený po operácii a opakuje: Tatko, mám strach. Tatko, ja sa strašne bojím.
O pár hodín stojí s tatkom v rade dospelých mužov čakajúcich na kvapky.
Nechcem kvapky! Kvapky mi prasknú oko. Nechcem kvapky. Chcem vidieť.
Muži sa usmievajú nad jeho krikom, ale s jeho názorom sa v podstate stotožňujú. Je Hovorcom. Archanjelom Gabrielom s planúcou tvárou a mečom.
Choďte všetci do riti! Kričí plavovlasý Gabriel na doktorku.
No ale toto! povedala doktorka. Ako to myslíš, že všetci? Nehanbíš sa? Veď tu máš aj ocka!
Aj ocko! Ocko tiež nech ide do riti! vytrhne sa chlapec doktorke a rozbehne sa po chodbe.
Po pár sekundách omdlie. Vyzerá ako anjel, ale keď prehovorí...
No neviem, neviem, či to s ním zvládneme, pán Karamazov, povedala lekárka nahnevane
mlčiacemu otcovi, ktorý chlapca opatrne zdvíhal z chladného linolea do svojho náručia.
Každý anjel je strašný—povedala sestrička Rilke.
Odkedy jedno z mojich lán vedie nemocnicou, priznám sa, že sledujem život doktorky Hohenlohe s veľkým záujmom.
Klarisa vraví, že je v nej čosi tragické. Myslím si, že to bude tým, že má za muža speváka populárnych piesní...
Vieš, toho, čo neustále spieva o sousedovi—vysvetľujem Klarise.
O sousedovi?
No stále sa tam spieva dokola, že láska, život a vôbec všetko je so sad, so sad, so sad—no proste soused...Klarisa sa smeje a ja sa chytám jej ruky. Niekedy mám pocit, že som jej starší brat. Teda aspoň cítim porovnateľnú bezmocnosť.
„Ničeho se nebát a mnohé si nechat líbit, o to jde." Napísal Hölderlin v liste svojej mame. Ničoho sa nebáť a mnohé si nechať ľúbiť, o to ide. Napísala som v liste mužovi s nitkami.
Mám prázdnu hlavu, prázdne brucho, prázdnu posteľ—spieva v jednej svojej piesni manžel doktorky Hohenlohe: Musím si niečo dať, som taký hladný celý čas, ale neviem ako sa potom zastaviť, musím si dať niečo sladké, som v noci taký nervózny, ale neviem ako sa potom zastaviť, mal by som zdvihnúť telefón a vytočiť hocijaké číslo, na hocikoho sa obrátiť, ale neviem ako sa potom zastavím...V klipe účinkuje jeden slovenský herec, ktorý emigroval v sedemdesiatom roku do Austrálie, povedal, že emigroval preto, lebo miluje hudbu a chcel mať všetky platne, kazety a cédečka a kvalitnú aparatúru—silné reproduktory, kvalitný zosilňovač, skrátka dobrú zostavu, dobrý zvuk. Teraz má sedemdesiat rokov a všetky cédečka, po ktorých tak túžil aj kvalitnú zostavu, pre ktorú emigroval. Sedí tam v izbe plnej dobrého zvuku a reve bezmocnosťou.
Keď po štyridsiatich rokoch Austrálčan navštívi Bratislavu, pýta sa: Tak kde tu máte v Bratislave nejakú ozaj dobrú reštauráciu?
Nikde – odpovedáme mu s Klarisou zborovo.
A čo teda robíte?
Varíme si sami.
Niekedy mám pocit, že muž s nitkami je moja milenka. To, ako si zabúda strihať nechty na rukách a potom mi nimi brázdi plecia, paže a chrbát. To, ako sa niekedy nechce milovať, ale radšej by sa len tak zhováral a smial. Mám niekedy taký pocit, že muž s nitkami je moja milenka. Ale len dovtedy, kým si to zrazu všetko nespočítam: napríklad len rýchlosť jeho bokov.
Cválať, cválať, cválať, noc a deň, deň a noc, noc a deň.
Cválať, cválať, cválať.
A zatiaľ len sedím v tejto sprostej krčme a jednou rukou objímam stoličku. Pijem gin a zajedám ho čínskymi koláčmi, ktoré vám donesú v reštaurácii ako kuvert a sú v nich zapečené papieriky s nejakým posolstvom. Sedím s ľuďmi, žartujem len tak spakruky, ale všetko mi vychádza—nakoniec ako vždy, keď robím niečo spakruky. Bavím celý stôl—tucet dôležitých mužov. Klarisa je zo mňa tiež celkom vedľa. Bozkám ju na tvár a nazvem Bezelstnou. Smejem sa a smejem, nemôžem prestať—takto raz umriem. Po vnútornej strane líc mi po celý ten čas pritom tečú slzy. Už viem ako ich odvádzať—rovno poza uši—cez ramená a boky dole do nôh. Teraz mi už hladina siaha asi tak po členky. Hazard začína až vtedy, keď sa hladina sĺz v nohách zdvihne ku kolenám. Vtedy už nemôžem pri odchode na záchod a príchode zo záchodu zamedziť slabému špľachotu, ktorý je hneď hocikomu podozrivý. Počuj, čo ti to tam špľachoce—nie sú to náhodou slzy v nohách?
Mám tridsaťpäť rokov a som povrazochodec. Ak by ste v meste, kde žijem, natiahli priamo sedem dlhých povrazov, vyznačili by vám všetky moje cesty a pohltili každú moju stopu. Siedmy povraz vedie jazerom a leží len pár centimetrov pod jeho tmavou nočnou hladinou.
V noci je jazero v jednej chvíli celkom ako olej. Šmýka sa mi a pod nohami sa mi zažínajú elektrické raje. Niekto mi kričí na pomoc:
Cválať, cválať, cválať, noc a deň, deň a noc, noc a deň.
Cválať, cválať, cválať.
Cválať. Muž s nitkami je už dávno doma. Na hladine sa odráža svetlo jeho okna. Vnikám doňho hladko a osamote. Bez sprievodu rozbíjajúceho sa skla.
