Kalisto Tanzi zmizol z mesta, ktoré zachvátila horúčava. Teplo sálalo z domov a ulíc rovno do tváre a rozpálené mesto sa ľuďom vtláčalo na čelo ako pečať.
Zastavila som sa pred divadelnou vitrínou, aby som si na plagátoch mohla prečítať Kalistovo meno a potvrdiť si, že existuje aj v skutočnosti. Mám pôžitok z vyslovovania mena, ktoré ho trápilo celé detstvo a pubertu a naozaj mu prestalo prekážať až s mojím príchodom. Pomaly kráčam na druhý koniec mesta, svaly na nohách sa mi zľahka chvejú v horúcom vzduchu. Je poludnie. Jediné, čo sa na tejto planéte skutočne pohybuje, sú kvapky potu. Stekajú ku koreňu nosa a opäť vyvierajú pod vlasmi.
Idem kúpiť jed.
Ian včera videl v záchode potkana.
Deratizér má pod obchodom pivnicu s vínom.
V podzemí unikáme neznesiteľnej páľave a popíjame. Rozpráva mi, aké sú potkany inteligentné.
„Majú ochutnávača, ten prvý skúša potravu. Keď zdochne, ostatní sa nástrah ani nedotknú. Preto už ponúkame nástrahy druhej generácie. Potkan začne zomierať až po štyroch dňoch po skonzumovaní jedu. Zomiera na následky vnútorného krvácania. O takejto smrti už Seneca tvrdil, že je bezbolestná. Ostatné potkany majú dojem, že ich druh zomrel prirodzenou smrťou. Ale aj tak—ak ich takto zomrie viac v krátkom čase, vyhodnotia lokalitu z hľadiska vysokej mortality ako nepriaznivú a sťahujú sa. Táto schopnosť hodnotenia úplne chýba niektorým ľuďom aj celým národom.“
Dokonalý hnusný svet. Usmievam sa nad tramínom červeným. Deratizér rozpráva veľmi rýchlo. Tvár má stále v pohybe. Akoby v nej mal priveľa svalov. Akoby mu pod kožou neustále pobehoval kŕdeľ hlodavcov. Od jedného ucha k druhému. Od brady k čelu a späť.
Cítim, ako mu pod stolom kmitajú nepokojné nohy a celý trup sa mu kláti v tanci.
Pri tom pohľade ma chytá závrat. Hlava sa mi točí ako pri prirýchlo postrihanom filme. Deratizér sa ku mne nakloní a zamotá sa mi do vlasov.
„Ste taká pekná myška,“ usmieva sa. Usmievam sa tiež. Cítim, že páchnemo samelosťou.
Vyprevádza ma a na cestu mi dáva igelitovú tašku plnú deratizačných prostriedkov. Namiesto kvetov. Zvieram ju pyšne v ruke. Možno to už bude takto vždy, pomyslím si. Ak mi muži budú chcieť kurizovať, darujú mi namiesto kvetov tašku s deratizačnými návnadami druhej generácie.
Keď som vyšla z chladnej pivnice, do tváre ma udrel horúci vzduch a svet bez Kalista Tanziho.
*
Prvýkrát som Kalista videla na jednej vernisáži. Veľa sa tam pilo a v priebehu večera vzniklo zopár nových dvojíc. Ako hovorí Ian—tam, kde sú muži, ženy a alkohol . . . —a udáva tým základné súradnice na lokalizáciu sexu.
Pozerala som mu do modrých očí a po prvýkrát som zatúžila po bytosti s farebnými očami. Ian ich má takmer čierne. Farby boli pre mňa vždy rozhodujúce. Ich kombinácia v Kalistovej tvári ma priťahovala. Sedeli sme spolu do rána a rozprávali sa. Ako vždy na začiatku: človek môže rozprávať svoj život znovu a všetko stojí za pozornosť. Rozpráva a pomaly sa točí sám okolo seba—tancuje a s ním celá miestnosť—jemný trblietavý prášok mu sadá do vlasov.
*
Pred Kalistom Tanzim moje rozprávanie ožilo. Môj vlastný život plával pred našimi očami ako sklený vrch. Každým slovom som ho opäť tvorila. Rekreovala.
Rekreovala som sa pri Kalistovi Tanzim. Určite by sa o tom dala napísať kniha. To by bol muzikál: Ach, víločka, keby si ty vedela, čo som ja všetko prežila . . .
Ale to už je obed. A ja sedím v kaviarni. Oblečená v hnedých šatách: stará žena. Sedím oproti Ianovi. Stará dvojica. Ticho medzi nami prerušujú len novinové titulky. Ian mi ich občas prízvukuje ponad stôl. A číta ďalej. Noviny sú padací most. Občas ich sklopí a pozrie sa mi do tváre. Oči sa nám nestretnú. Víno chutí ako sušené slivky a čokoláda. Nápis Coca-Cola na obruse začína nebadane stúpať v ústrety mojej tvári. Zaťažím ho tanierikom. Mám rada, keď všetko zostáva na svojom mieste.
Doma sedím za stolom a píšem list Kalistovi. Ian mi stojí za chrbtom. —Ach, taký dlhý list musíš písať, chúďatko? Nestačila by esemeska? Napríklad: Kde si?
*
Kalisto Tanzi nemá mobil ani mailovú adresu. Považuje tento spôsob komunikácie za výpalníctvo. (Starý anglický výraz black mail označoval vymáhanie neopodstatnených daní. Neexistujúcich dlhov, nedaných sľubov.)
Neexistuje jednoduchý spôsob, ako mu zasiahnuť do života, vliezť cez okná na obrazovke alebo displeji, zhmotniť sa mu rovno pred očami. Elza sa nemohla spoľahnúť na elektronické zvádzanie. Hoci mala naň talent—na reči a rečičky. Bola zručný Ketzalquatzel.
Ale nové možnosti jej priniesli aj silnejšiu konkurenciu. Bolo také ľahké s niekým sa zapliesť, skontaktovať. Zvádzaniu všetko nahrávalo. Najmä čas ušetrený rýchlou komunikáciou.
Nik už nemusel hliadkovať v noci na tmavej ulici, cestovať v koči, v aute, v búrke. Opravovať kolesá, vymieňať vriacu vodu v chladiči, pochodovať okolo domov a kaviarní, krúžiť bezmocne v uliciach miest, kde je nádej na stretnutie s milovanou osobou. Mapovať možnosť jej výskytu. Sledovať, striehnuť, schovávať sa, zotrvávať nehybne celé roky na jednom mieste či putovať bez prestávky.
Maily a rýchle esemesky boli oknami a zrkadlami, ktoré na svete rýchlo pribúdali. Dalo sa cez ne vliezť do izby, na strechu, toaletu, ponoriť pod vodu, vzlietnuť. Hocikam zavesiť vlastný lákavý obraz—inštaláciu.
*
Elza. Do vzduchu, do cesty. Vystavovať ťa môjmu obrazu.
*
Elzino ráno sa začínalo písaním. Pustila si hudbu a polhodinu náruživo pokračovala v písaní knihy. Často počas práce vstávala zo stoličky, spotená, lebo pri písaní pije litre čaju a púšťa si hudbu príliš hlasno do uší, a píše, píše. Píše, ako by utekala z kopca. Potí sa a mrazí ju. Celý život sa jej telesná teplota pohybuje medzi 37,1 a 37,6 stupňov Celzia a to nahráva ľahkej triaške a slabým nervom. Okrem toho, že horúčka prospieva tvorbe a erotickej vášni, umožňuje človeku aj nerušený pobyt doma. Lekári sa zväčša boja poslať pacienta s teplotou do víru pracovných dní.
Keď dopíše, je hladná, smädná a pozornosť má celkom vyčerpanú. Elze chýba schopnosť vytrvalej tvorby—zicflajš. Jej pracovný deň trvá tri hodiny. Vtedy, keď Elza vstáva od pracovného stola, muž vstáva z postele. Sedia spolu na kanapke v kuchyni a rozmýšľajú, čo budú jesť a čo pôjde Elza nakúpiť. Zväčša obedujú obložené chlebíčky a pijú džin s grepovou šťavou. Elza čítala, že na tom, ako sa človek cíti, sa z osemdesiatich percent podieľa jeho žalúdok. To v ňom. Obložené chlebíčky a džin sú stravou súvisiacou s oslavami. Preto jej celé roky v živote pripadali ako jedna nepretržitá a poctivá oslava. Deň po dni. A ako počas každej nefalšovane prežívanej—neodfláknutej oslavy—podvečer alebo nadránom—keď je svetlo dlho neurčité a krajina pripomína plasticky nasvietenú scénu—niekde na koreni jazyka a na podnebí sa objavovala decentná trpkastá chuť—chuť konca oslavy. Mala ovocný buket, izbovú teplotu, plné telo a dlhý chvost. V noci ju prebúdzala čoraz častejšie: chuť smutného konca. Ako keď na Silvestra pár sekúnd po polnoci odíde na chvíľu Ian von s inou ženou a Elze si na hruď, hlavu a plecia čupne zarastený trol: nočná mora, a ciká jej horúčavu rovno na ploché prsia.
*
Po ceste domov sa Elza nadránom rozplače rovno uprostred ulice:
„Ja nechcem pochodovať. Nechcem už ďalej pochodovať. Celý život len pochodujem!“
„Tak nemusíme ísť pešo. Zavolám taxík,“ tíši ju Ian.
„Nerozumieš tomu. To je jedno. Peši alebo v taxíku. Človek aj tak furt len pochoduje.“
*
Elza. Ale práve pochodovanie ma udržiavalo v bdelosti. Problémy v našom meste niektorí riešili chôdzou, iní plávaním, cvalom na koni či streľbou.
„Kam ideš, Elza? Aha. Túlaš sa, čo? Ja tiež. Ale kam? Nechceš mi povedať, čo? Mal som takého kamaráta, ani ten nikdy nechcel povedať. Len sa ku mne naklonil a pošepol: Vieš, kamarát, ja teraz práve idem na jedno také mííísto. Tak aj ty to tak hovor, Elza. Že ideš na jedno také mííísto.“
Mesto je malé. Len čo sa vydáte na cestu, máte už jej väčšiu časť za sebou. Kto sa chce u nás túlať, musí chodiť dookola—ako koník—a po ceste stále naráža na ďalšie túlajúce sa koníky.
Túlame sa v snahe vyhnúť sa spoločnosti a trpezlivo krok za krokom si navodiť pocit slobody. V skutočnosti sme však členmi konskej sekty s tvrdými pravidlami kruhu.
*
Radšej skáčem do bazéna. Ruky a nohy pracujú ako dva mlyny. Dych sa zrýchli, prehĺbi a ustáli. Menšie i väčšie bazény v hlave sa postupne zapĺňajú plavcami: striedavo sa v nich preteká a topí, ponára a splýva.
Dnes je na plavárni priveľa ľudí. Ledva sa vyhýbam najprv náručiam roztvárajúcim sa pod hladinou a vzápätí kopajúcim nohám. V strede stoja v kruhu deti a hádžu si loptu plnú piesku. Zo steny bazéna mi v ústrety vystreľujú tučné nohy cvičiacej panej. V šatni sa slepé dievča neisto prezlieka do plaviek. Stŕpnu mi zuby. Akoby som po tvári dostala palicou.
*
Oproti východu z plavárne je byt Kalista Tanziho. Nespúšťam ho z očí. Toto leto z mesta neodcestujem. Nemením obzor. Nehľadám more. Lipnem na oknách opusteného bytu.
*
S Ianom sa stretávame náhodou v meste. Pijeme celý dlhý letný večer víno. Rozpráva mi, ako si kedysi myslel,že si bude svoj život pamätať tak nejako podrobnejšie. „Vypadli mi celé úseky, panely. A udalosti sa nevzďaľujú lineárne s pribúdajúcim časom. Nie je to ustupujúca línia, sú to serpentíny. Niektoré časovo vzdialené úseky sa v zákrutách tesne primkýnajú, ohyby sa pretnú a záblesk sa vynorí nad hladinu: ruka pokrčená v lakti, mokré vlasy, zastreté okno, ústa ako kruh napäté v nádychu.“ Rozprávam Ianovi, čo som dnes čítala o jednej nebezpečnej chorobe. Prepukne v strednom veku a prejaví sa tak, že človek začne tancovať. „Tak k tomu už len nájsť nejakú dobrú hudbu,“ povie Ian.
*
Ian doviedol Elzu k stanovišťu taxíkov. V snahe vyhnúť sa ďalšej fľaši vína a pochodu cez rozpálené nočné mesto. Posadil ju vedľa šoféra a pozrel mu do tváre. Sám zostal stáť na chodníku. Zabuchol za Elzou dvere a ruky mu bezmocne zostali visieť popri tele, zbytočné a pridlhé. Musel dávať pozor, aby ich nevláčil po zemi. Aby si ich nepostúpal.
O chvíľu taxík na konci ulice zastaví a Elza vysadne. Vyskočí ako srnka. Vnára sa späť do mesta. Roztvára náruč, kope nohami. Muž na chodníku sa díva za jej vzďaľu júcim sa chrbtom a pozvoľna začína tancovať. Orchester nehrá.
Kalisto Tanzi, spieva si Elza. Tak sa volá to malé prítulné zviera, ktoré vo mne lenivo rastie. Spieva si Elza.
*
A ženy by ho chceli kúpiť mužom a muži ho chytajú do oka. Pozerajú na mňa a vidia ho, ako sedí vnútri a dozrieva. Spieva si Elza. Rovno za dverami. A najradšej by mi rozpárali brucho a prelomili chrbát na dvoje. Len aby ho mali oni. Spieva si Elza. Najradšej by mi odtrhli hlavu a zalovili vo mne rukami. Spieva si Elza. Nehľadiac na krv: pokojne aj pred deťmi. Elza si spieva.
*
Byt Kalista Tanziho zostával aj po jeho návrate prázdny. Väčšinu času trávil v aute. Ako tanečník na vrchole svojej kariéry sa už mimo javiska takmer nehýbal. Jazda v aute mu pomáha prekonať nehybnosť. Krajina ubieha porovnateľne rýchlo ako pri tanci. Auto tvorí spodnú časť Kalistovho tela. Jeho chrbát vyrastá zo šoférskeho sedadla. Kalisto Tanzi je minotaurus. Keď Elza nastupuje, sama sa vnára do interiéru voza ako do tesného objatia.
Keď sa s Kalistom objímajú, spomenie si na teplé gumené vnútorné orgány, ktoré kolovali medzi deťmi, keď sa učili o ľudskom tele. Ona a Kalisto sú pulzujúcimi vnútornosťami tmavého voza. Pečeňou auta. Párovým orgánom. Obličkami. Pracujú celé noci. Teplo oblečení v chladnúcom aute. Ich pohyby udržiavajú voz pri živote.
*
Ráno sa vracala prázdnymi ulicami. Vyumývaná dobiela prílivovou vlnou: strhla najprv všetky domy a mestá. Potom schmatla za nohy ľudí. A o dva dni ich vrátila späť: tváre vyhladené tvrdým pieskom, perla v každom otvore tela.
*
Doma si ľahla k Ianovej spiacej tvári. Odkrývala celú reťaz podôb, ktorými prešla. Kamarátov z detstva, nekonečne dlhé leto, rodičov, koleso od bicykla trčiace spod vianočného stromu. Zmeny k lepšiemu aj úpadok. Ianova tvár nemala vek. Bol to nepokojný roj, ktorý zosadol na jedno miesto.
Keď sa mu pozerala do očí, videla všetky ich spoločné podoby. Každú dvojicu, ktorou sú.
*
Prebudila ju bolesť. Vystreľovala z lakťa do dlane a opačným smerom k plecu. Elzu vzrušovala. Spôsobila ju neprirodzená poloha v aute.
Kalisto ovládol jej život. Keď chodila po uliciach mesta, nepozerala už do tvárí chodcom, ale do vnútra áut. Hľadala šoférujúce telo Kalista Tanziho. Namiesto po chodníku by radšej chodila po stredovej čiare medzi vozmi.
Ruka chvíľami celkom ochabovala. Nemohla ňou pracovať. (Bez panike, pomyslela asi Elza, bez panike.)
Nič v dlani neudržala. Prsty tŕpli. Ruka schla a visela pri tele ako znak večnej prítomnosti—Kalisto Tanzi bol vždy po boku: keď ňou nevládala písať, keď jej z prstov vypadol hrniec. Ak ruku potrebovala, ale nemohla použiť, zachvela sa rozkošou.
Prestala jesť obložené chlebíčky—ostal len grep a džin, jablko a calvados, whisky a ľad. Zdalo sa jej nechutné jesť. Mať v ústach požutú stravu. Chcela ich mať prázdne a vznešené—pripravené prijímať. Jeho ústa.
Džinom sa dezinfikovala a zároveň jej dodával odvahu a bezočivosť stretávať sa s niekým, kto sa jej tak veľmi páčil. Pozerať do tváre, ktorá sa jej vyhrážala tým, po čom túžila. Džin to robil znesiteľnejším a žiteľným. Bol zároveň aj odpoveďou na to, čo robiť s voľným časom. S nehybnosťou noci nadránom.
*
Keď bola Elza zúfalá, prišlo jej ľúto, že sa nikdy nenaučila robiť mlynské kolesá. Napríklad by nimi mohla vyplniť čas, kým čakala na Kalista Tanziho. Keby mohla po obvode parkoviska urobiť zopár mlynských kolies, určite by jej deň plynul rýchlejšie. Takto len krúžila dookola v ordinárnych osmičkách.
Ale to už zbadala jeho auto. Stálo celkom na konci parkoviska, preto si ho hneď nevšimla. Otvorila dvere a vliezla na sedadlo. Tvár však otočila k cudziemu chlapíkovi. „Zlato, teraz sa to nedá. Vidíš, vzadu mám dcéru.“ Elza otočila hlavu dozadu a pozrela sa na dievčatko, ktoré tam sedelo. „Možno nabudúce,“ vystrčil ju muž z auta.
*
Musela to niekomu porozprávať.
Večer opísala príhodu Ianovi, ako príbeh, ktorý sa stal jej Kamarátke. Postavu Kamarátky si už nechala do zásoby. Určite sa jej ešte zíde. Neskôr čítala, že imaginárnych druhov si často vymýšľajú osamelé deti, ktorým chýba súrodenec.
*
Kamarátka, o ktorej Ianovi často rozprávala, sa časom začala správať celkom ako Kalisto Tanzi, mali spoločné názory, priateľov, minulosť. Chodili do rovnakých škôl a reštaurácií. Čítali rovnaké knihy.
Elza Ianovi takto časom porozprávala o Kalistovi Tanzim takmer všetko.
*
Rebeka mala imaginárnu priateľku len v detstve. Vytratila sa s prvou menštruáciou. Volala sa Yp. A okrem nej Rebeka chovala aj vymyslené zvieratá—jedného veľmi maličkého a rýchleho psíka, dve lienky a zlatého koňa, ktorý bol celý biely.
Wolfgang Elfman, brat Lukasa Elfmana, mal svoje zvieratá v lese. Boli divé. Nemohol ich preto chovať v byte. Vždy za nimi chodil do lesa. Zavolal a ony pribehli. Potom sa spolu hrali a zhovárali, až kým sa nezotmelo.
Keď bol Lukas malý chlapec, tiež sa chcel s nimi hrať. Wolfgang ho však nikdy za zvieratami nevzal. Vždy mu len večer rozprával, čo všetko cez deň robili. Bol rozhorúčený a oči mu svietili v tmavej izbe. Lukas Elfman sa rozhodol, že nájde zvieratá sám.
„Wóólfgáááangóóvéé zvieratá!“ volal na ne uprostred lesa. „Wóólfgáááangóóvéé zvieratá!“ kričal a ponáral sa čoraz hlbšie.
*
Elza sa vnárala do lesa. Po chvíli zastala a tvár vyvrátila ku korunám stromov. „Kááálííístóóó Tááánzííí,“ volala.
(Koniec)
